ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA KADUC & PARTNERS s. r. o.

Rekonštrukcia pamiatok a s tým spojené povinnosti na pamiatkovom úrade

KADUC & PARTNERS

Poznáte v čom spočíva rozdiel, ak nehnuteľnosť bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku alebo eventuálne je situovaná v pamiatkovom území, či v ochrannom pásme? Aké sú odlišnosti medzi tým ktorým režimom a aké povinnosti v súvislosti s jej rekonštrukciou Vás na pamiatkovom úrade neminú? To a stručný prehľad do predmetnej problematiky Vám načrtneme v dnešnom príspevku.

Pri rekonštrukčnom zámere vlastníka nehnuteľnosti, budú povinnosti na pamiatkovom úrade závisieť od skutočnosti, či bola nehnuteľnosť vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku alebo ochranný režim pamiatkových hodnôt spočíva v tom, že sa nehnuteľnosť nachádza v pamiatkovom území, či v ochrannom pásme. V tomto zmysle je preto potrebné si tieto základné pojmy zadefinovať:

  • Národná kultúrna  pamiatka  je hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená pamiatkovým úradom za kultúrnu pamiatku. 
  • Pamiatkové územie je sídelný územný celok alebo krajinný územný celok sústredených pamiatkových hodnôt alebo  archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktorý je z dôvodu ich ochrany vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu. Pamiatkovú zónu vyhlasuje na návrh pamiatkového úradu Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
  • Ochranné pásmo je územie vymedzené na ochranu a usmernený rozvoj prostredia alebo okolia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo  pamiatkovej zóny. Ochranné pásmo vyhlasuje pamiatkový úrad na základe stanoviska obce.

Obnova národnej kultúrnej pamiatky

Obnova národnej kultúrnej pamiatky znamená každý zásah do pamiatky. Pôjde o činnosti, ktoré sa inak nazývajú rekonštrukcia, údržba alebo oprava  (napr. nová výmaľba interiéru alebo náter fasád, výmena okien a dverí, oprava omietok, realizácia novej elektroinštalácie atď.). To znamená, že nielen celkové obnovy a rekonštrukcie pamiatok, ale aj takéto čiastkové práce podliehajú schvaľovaciemu procesu na krajskom pamiatkovom úrade (ďalej len „KPÚ“). 

Tento proces možno opísať v nasledujúcich bodoch:

  1. predloženie žiadosti o rozhodnutie k zámeru obnovy, cieľom ktorej je vylúčiť prípravu takej obnovy ktorá je nezlučiteľná s ochranou pamiatkových hodnôt;
  2. rozhodnutie KPÚ o zámere obnovy, v ktorom určí, či je navrhovaný zámer prípustný a zároveň určí podmienky, za ktorých možno predpokladaný zámer obnovy pripravovať;
  3. vypracovanie prípravnej a projektovej dokumentácie vypracovanú autorizovanými architektmi a inžiniermi;
  4. KPÚ vydá osobitné záväzné stanovisko o každej prípravnej, projektovej a výskumnej dokumentácii;
  5. vo všetkých druhoch ďalšieho konania (stavebné, územné, kolaudačné, o zmene stavby, o odstránení nehnuteľnosti atď.) rozhoduje stavebný úrad na základe záväzného stanoviska KPÚ.
  6. Na základe rozhodnutia stavebného úradu o projekte vlastník môže začať realizovať obnovu.

Úprava nehnuteľnosti v pamiatkovom území a ochrannom pásme

Pred začatím novej stavby alebo úpravy pozemku alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale sa nachádza v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný:

  1. predložiť žiadosť o vydanie rozhodnutia o zámere úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ku ktorej zároveň priloží  zámer úpravy nehnuteľnosti;
  2. rozhodnutie KPÚ o zámere obnovy určí, či je navrhovaný zámer prípustný a zároveň určí podmienky, za ktorých možno predpokladaný zámer úprav pripravovať;
  3. ďalšie kroky vlastníka sú totožné ako pri obnove národnej kultúrnej pamiatky.

Úprava nehnuteľnosti v ochrannom pásme

Medzi základné  kroky  vlastníka, ešte pred začatím úpravy nehnuteľnosti, ktorá nie je národnou kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v ochrannom pásme, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný:

  1. predložiť žiadosť o vydanie záväzného stanoviska, ku ktorej zároveň priloží zámer úpravy nehnuteľnosti;
  2. KPÚ vydá záväzné stanovisko o zámere úpravy nehnuteľnosti v ochrannom pásme , v ktorom určí, či je navrhovaný zámer z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný, a určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti;
  3. vo všetkých druhoch ďalšieho konania (stavebné, územné, kolaudačné, o zmene stavby, o odstránení nehnuteľnosti atď.) rozhoduje stavebný úrad na základe záväzného stanoviska KPÚ.

Je Vám niektorý z použitých pojmov nejasný a treba ho vysvetliť? Prípadne by ste potrebovali vyriešiť svoj právny problém súvisiaci s vyššie analyzovanou problematikou komplexnejšie a príspevok Vám neponúkol dostatočnú odpoveď, či návod? Neváhajte sa obrátiť na tím našich advokátov.

Aktuálna judikatúra - bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

Judikatúra a právny názor – užívanie majetku patriaceho do BSM

JUDr. Veronika Blašková

Už určitý čas sa na našom blogu venujeme otázke bezpodielového vlastníctva manželov (BSM). V prvých dvoch článkoch sme priblížili, čo patrí a čo nepatrí do BSM a tiež, ako nazerať na tému spoločných a bežných vecí manželov v tejto otázke. Dnes sa pozrieme na zaujímavé body judikatúry, týkajúcej sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Z ustálenej rozhodovacej činnosti vyberáme:

„Ak sú podľa zmluvy o prevode nehnuteľnosti kupujúcimi obaja manželia, zmluvu musia aj obidvaja podpísať. Nedostatok podpisu jedného z kupujúcich manželov na listine zmluvy o prevode nehnuteľnosti nie je zhojený tým, že vec nadobudnutá aj len jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných finančných prostriedkov je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. (R 39/1974). Pre vysvetlenie uvádzame, že nejde o to, aby boli obaja manželia vždy zmluvnými stranami kúpnej zmluvy. Aj v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy len jedným z manželov, je takáto zmluva platná a aj napriek jej uzatvoreniu len jedným z manželov, v prípade ak boli na zaplatenie veci použité čo i len sčasti spoločné prostriedky, vec bude patriť do BSM. V tomto ide ale o to, že keď už sú na konkrétnej kúpnej zmluve uvedení obaja manželia, tak obaja manželia musia túto zmluvu aj riadne podpísať.

Vec, ktorá bola získaná za trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov patriacich výlučne jednému z manželov (napríklad z peňazí, ktoré mal už v dobe pred uzavretím manželstva alebo ktoré sám získal darovaním), sa nestáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, ale je vo výlučnom vlastníctve toho, kto ju takto získal (pozri napr. R 42/1972, s. 123). Tak je tomu v bežných prípadoch kúpy veci jedným z manželov z jeho výlučných zdrojov, resp. prostriedkov, kedy ju od predávajúceho kupuje sám (svojim menom) pre seba a kedy sa druhý z manželov na takejto kúpe nijako nepodieľa. Odlišné dôsledky však nastávajú v prípade, kedy je síce kúpna cena úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi sú obidvaja manželia a obidvaja jasne prejavia vôľu nadobudnúť kúpenú vec do bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. 4. 2000, sp. zn. 22 Cdo 1658/98).

O nadobudnutie veci za výlučné prostriedky len jedného z manželov nemožno uvažovať v prípade, že je vec získaná za prostriedky získané pôžičkou, aj keď ju dojednal len ten manžel, ktorého výlučné prostriedky boli neskôr na jej splatenie použité. Bývalý Najvyšší súd ČSR už v rozsudku z 28. 11. 1969, sp. zn. 8 Cz 36/69, R 57/1970 zaujal právny názor, že „ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, t. j. bola zane získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota – za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke uzavretá platne – do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto zadovážil peniaze a je povinný ich vrátiť (či už ako plnenie zo zmluvy o pôžičke či ako neoprávnený majetkový prospech v prípade, že zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá) a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Pokiaľ sa vec už stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemôže neskôr zmeniť právny režim a prejsť do výlučného majetku jedného z manželov len preto, že dodatočne boli na jej získanie použité len prostriedky z výlučného majetku. V takom prípade má ten, koho výlučné prostriedky boli takto vynaložené, len právo pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (§ 150 OZ). (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 7. 1. 2008, sp. zn. 22 Cdo 3596/2006)

Na darovanie nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebný súhlas obidvoch spoluvlastníkov. (R 21/1972.)

K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. (R 61/1973)

Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp.zn. 4Cdo/234/2010)

Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč. zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia ustanovenia § 145 OZ je v tomto prípade vylúčená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 1 Cdo 27/2017, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, a na jej platnosť nie je potrebný súhlas druhého manžela, keď sa netýka spoločných vecí (zmluvou o pôžičke sú peňažné prostriedky ešte len nadobúdané, t.j. ešte sa len stávajú spoločnou vecou). Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa teda nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov, preto nemôže byť založená pasívna solidarita medzi manželmi (napr. R 57/1970; R 42/1972; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. septembra 2009, sp.zn. 4Cdo/123/2008; uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. augusta 2005, sp.zn. 29Odo/162/2005).

Vo všeobecnosti teda z pohľadu ustálenej judikatúry platí, že zmluva uzavretá len s jedným z manželov, z ktorej je zaviazaný len tento manžel, a ktorá sa netýka dispozície s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nebýva považovaná za právny úkon týkajúci sa spoločných vecí manželov, a teda súhlas druhého manžela nie je potrebný, nezakladá ani solidaritu medzi manželmi a takýto právny úkon je platný. Z tohto záveru vyplýva tiež to, že druhý manžel sa nemusí dovolávať relatívnej neplatnosti podľa ustanovenia § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko individuálne záväzky manželov nespadajú pod ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti dávame do pozornosti kontroverzný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010, ktorý prelomil závery dlhoročnej ustálenej judikatúry.

Podľa Ústavného súdu SR „záväzky jedného z manželov sa považujú za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, pretože takými úkonmi sú tiež právne úkony so sekundárnymi dopadmi na spoločné veci (tzv. nepriame nakladanie s vecami tvoriacimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov). Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka je podľa tohto názoru potrebné vykladať v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. § 145 má na mysli aj sekundárny dopad – záväzok založený len jedným z manželov sa totiž v prípade exekučného vymáhania prejaví aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takéto právne úkony (záväzky jedného z manželov) sa týka vybavovania spoločných vecí práve z toho dôvodu, že druhý manžel môže byť v dôsledku účinkov tohto úkonu v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku. Pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“

Veľakrát sa stáva, že manžel bez vedomia druhého manžela berie na seba neprimerané finančné riziká a záväzky neuvedomujúc si, že v prípade ich neplnenia, sa veriteľ môže pri výkone rozhodnutia uspokojiť aj z majetku patriaceho do BSM. To znamená, že druhý manžel, ktorý o záväzku manžela ani nemusí vedieť, nemá s ním nič spoločné, sa nakoniec nie z vlastnej vôle dostane do situácie, že exekútor siahne pri vymáhaní pohľadávky veriteľa aj na majetok patriaci do BSM. Takáto právna prax je síce nespravodlivá vo vzťahu k druhému manželovi, no zároveň ochraňuje tretie strany – veriteľov, aby bola ich prípadná pohľadávka v budúcnosti vymožiteľná. Je tomu tak preto, lebo veriteľ nemusí poznať majetkovú situáciu dlžníka (manžela) a nemá povinnosť skúmať, či manžel disponuje dostatočným majetkom v jeho výlučnom vlastníctve, ktorý by zabezpečil do budúcnosti prípadné vymoženie jeho pohľadávky.

Máme za to, že aj napriek právnej praxi a ustálenej súdnej judikatúre, je potrebné vec posudzovať v každom prípade individuálne a zaoberať sa aj úmyslom manžela pri právnych úkonoch, posudzovať spôsob ich uzavretia a vylúčiť účelovosť konania tohto manžela. Takéto právne úkony majú nepriamy dosah na spoločný majetok pri exekúcii a tento výrazne neprimerane a nespravodlivo zaťažuje druhého manžela. Na druhej strane uvádzame, že manželia majú za trvania manželstva možnosť ochrániť svoj majetok na rozdiel od veriteľov a to úpravou rozsahu BSM, dohodou o správe spoločného majetku, prípadne návrhom na zrušenie BSM za trvania manželstva.

Preto, ak viete, že Váš manžel/ manželka berie na seba neprimerané finančné riziká, poraďte sa radšej o  možnostiach ochrany Vášho majetku s advokátom.

Užívanie majetku patriaceho do BSM

JUDr. Veronika Blašková

V minulej časti nášho článkového seriálu o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej aj BSM), sme sa pozreli na veci, ktoré patria a nepatria do BSM. Dnešnú časť venujeme otázke užívania majetku patriaceho do BSM, na ktorú nadviažeme najbližší článok o aktuálnej judikatúre a právnom názore v tejto oblasti.

Spoločné a bežné veci

Od vzniku manželstva až po jeho zánik, prípadne po zrušenie BSM súdom za trvania manželstva, manželia užívajú svoj majetok spoločne. Vlastníctvo jedného manžela je obmedzené úplne rovnakým vlastníctvom druhého manžela a nie je možné, že by jeden z manželov druhého manžela z užívania spoločného majetku len tak vylúčil.

Do pozornosti dávame ustálenú judikatúru, podľa ktorej „Za trvania manželstva užívajú obaja manželia spoločné veci v bezpodielovom spoluvlastníctve. Ak je predmetom tohto spoluvlastníctva osobné vozidlo, nemôže sa jeden z manželov domáhať, aby mu druhý manžel vydal doklady k vozidlu, a tak druhého manžela vylúčiť z možnosti spoločného užívania vozidla.“

Manželia vo vzťahu k spoločnému majetku rovnako spoločne uhrádzajú náklady spojené s jeho užívaním a udržiavaním (napr. náklady na rekonštrukciu domu, bytu, výdavky na pohonné hmoty a pod.) Náklady sa uhrádzajú spravidla zo spoločných peňazí manželov. Ak by však nastala situácia, že by jeden z manželov uhradil náklady na spoločný majetok zo svojich vlastných peňazí, bol by pri vyporiadaní BSM oprávnený požadovať náhradu takto vynaložených nákladov.

V tejto súvislosti si dovolíme upozorniť, že spoločné právo užívať veci patriace do BSM a tiež spoločná povinnosť uhrádzať náklady trvá, aj keď už manželia nežijú v spoločnej domácnosti. Podľa ustálenej judikatúry sa obaja manželia majú v prípade absencie odchylne od dohody podieľať na spoločných platbách súvisiacich s užívaním spoločnej veci jednou polovicou.

Ustanovenie o spoločnom užívaní majetku manželmi platí dokonca aj vtedy, ak spoločný majetok manželov síce nezanikol, ale nebolo ešte vykonané vyporiadanie. Prax s ohľadom na to, že aj po zániku BSM až do jeho vyporiadania zostáva každý z manželov vlastníkom celej veci, ktorý je obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého, zdôrazňuje, že manžel, ktorý za týchto okolností vec sám užíva, sám tiež znáša náklady spojené s jej užívaním a udržiavaním a zodpovedá za to, že sa v dôsledku jej užívania zmenil stav veci, najmä však za to, že došlo k jej znehodnoteniu, poškodeniu alebo zničeniu.

„Každý z bezpodielových vlastníkov je oprávnený uplatniť vlastnícku žalobu podľa § 126 OZ pokiaľ ide o ochranu majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve. Každý z nich je samostatne oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržovanej veci z bezpodielového spoluvlastníctva. Negatórnou žalobou sa každý z manželov môže domáhať toho, aby sa nezasahovalo do bezpodielového spoluvlastníctva. Takisto sa každý z nich môže žalobou domáhať vypratania spoločnej nehnuteľnosti. To oprávnenie má každý z manželov aj v čase, keď bezpodielové spoluvlastníctvo síce už zaniklo, nebolo však vykonané jeho vyporiadanie.“[1]

Obmedziť prípadne až vylúčiť manžela v užívacom práve k domu alebo bytu, ktorý je predmetom BSM môže druhý manžel len v prípade, že sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo jeho hrozby stalo ďalšie spolužitie v spoločnom dome alebo byte neznesiteľným.

Manželia sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. To znamená, že každý z manželov má absolútne právo k spoločnej veci, ale súčasne veriteľ môže požadovať celé plnenie zo záväzku týkajúceho sa spoločnej veci od ktoréhokoľvek z manželov.

Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov a každý z manželov je oprávnený zastupovať druhého manžela v bežných veciach. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Upozorňujeme však, že ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa druhý manžel musí dovolať.

Súhlas na právne úkony týkajúce sa vybavovania nie bežných vecí môže dať druhý manžel vopred, dodatočne a v akejkoľvek forme (nie len ústne, ale aj mlčky – konkludentne – zo správania druhého manžela možno usúdiť, že súhlasil s tým, aby bola vec takto vybavená).

Bežné veci zákon nedefinuje, preto je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry, podľa ktorej za bežné možno považovať také veci, ktoré sú obvyklé a pravidelné. Bežnými vecami budú napríklad nákupy potravín, oblečenia, spotrebných vecí do domácnosti, objednávka opráv domu, vyberanie a platenie nájomného, príjem zásielok, plnenie pravidelných platieb a pod. Podľa súdnej praxe uznanie dlhu, ktorý vznikol ako nedoplatok z neplatenia úhrady opakujúcich sa platieb súvisiacich s užívaním spoločného bytu, treba tiež považovať za bežnú záležitosť týkajúcu sa tohto užívania; právny úkon uznania takého dlhu urobený jedným z manželov je teda platný a zaväzuje obidvoch manželov.

Naproti tomu súdna prax za bežné veci nepovažuje právne úkony týkajúce sa nadobudnutia, výmeny, predaja a darovania nehnuteľností a iných hodnotných vecí, uzavretie nájomnej zmluvy, uzavretie zmluvy o záložnom práve.

Podľa ustálenej judikatúry potrebuje manžel súhlas druhého manžela na to, aby za peniaze, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve, kúpil nehnuteľnosť, pretože nejde o bežnú záležitosť týkajúcu sa spoločných vecí. To však neznamená, že v každom prípade zmluvy o nadobudnutí alebo prevode nehnuteľnosti uzavretej za trvania manželstva musia vždy vystupovať obaja manželia.

Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, alebo či je založená aktívna, príp. pasívna solidarita manželov, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy.[2]

V tejto súvislosti upozorňujeme, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To neplatí, ak ide o pohľadávku veriteľa jedného z manželov, ktorí sa dohodli na zúžení rozsahu BSM, pokiaľ táto pohľadávka vznikla pri používaní majetku, ktorý nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Laik, ktorý nie je znalý zákonov a ustálenej judikatúry súdov, vôbec alebo veľmi ťažko dokáže vyhodnotiť, ktoré právne úkony sa týkajú spoločného majetku manželov, na ktoré právne úkony potrebuje súhlas druhého manžela, z ktorých je zaviazaný sám, z ktorých spoločne a nerozdielne s druhým manželom, ktoré sú neplatné a ktoré platné. Ide o veľmi komplikovanú právnu otázku, ktorej správne právne posúdenie môže ochrániť spoločný majetok manželov ešte za trvania manželstva.

Preto v prípade, že si pri nakladaní s Vaším spoločným majetkom nie ste istý, prípadne sa obávate aktivít Vášho manžela pri nakladaní s Vaším spoločným majetkom, odporúčame Vám poradiť sa s advokátmi našej kancelárie, ktorí sa danej problematike aktívne venujú. Dokážeme posúdiť Váš konkrétny prípad, konkrétne právne úkony a odporučiť Vám taký postup, aby sme čo najlepšie zabezpečili ochranu Vášho majetku.

[1] FEKETE, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I diel §1 – §459. Bratislava: Eurokódex, 2011. 847 s.

[2] ČENTÍK, T.:  Individuálne záväzky manželov počas trvania BSM; 16.09.2015  – dostupné na https://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/manzelia-a-dlhy

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov: Čo do neho patrí a čo nie?

JUDr. Veronika Blašková

Naši klienti si často nedostatočne uvedomujú, že rozvod neznamená len ukončenie vzájomného spolužitia, ale významne sa dotýka aj majetkových vzťahov medzi manželmi. Sú prekvapení, keď zrazu zistia, že majetok, o ktorom sa domnievali, že patrí len im, je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Alebo že záväzok, ktorý vzal na seba len jeden z manželov sa dotýka majetku aj druhého manžela.

Preto sme sa prostredníctvom tohto článku rozhodli šíriť právne povedomie a zabezpečiť pre Vás informácie a rady, ktoré Vám môžu v budúcnosti pomôcť predísť neželaným problémom a ťažkým životným situáciám.

ČO JE BEZPODIELOVÉ SPOLUVLASTNÍCTVO MANŽELOV

Pre bezpodielové spoluvlastníctvo manželov používame v texte aj skrátený pojem „BSM“ a pri písaní vychádzame z právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 143 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon“) a ustálenej judikatúry súdov.

Na úvod je potrebné si uvedomiť, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov je osobitná forma vlastníctva, ktorá vzniká dňom uzavretia manželstva a môže vzniknúť výlučne medzi manželmi. Na rozdiel od podielového spoluvlastníctva, pri ktorom môžu existovať rôzne výšky spoluvlastníckych podielov, manželia nemajú určenú veľkosť podielov na spoločných veciach. Právne postavenie oboch manželov vo vzťahu k ich majetku patriaceho do BSM je rovnaké. Každý z manželov je úplným (výlučným) vlastníkom veci patriacej do BSM.

  • Veci patriace do BSM

BSM tvorí všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Pri určení rozsahu BSM je potrebné vychádzať zo zásady, že do tohto majetkového spoločenstva patria veci, o nadobudnutie ktorých sa pričinili obaja manželia. Veci, ktoré každý z manželov nadobudol pred uzavretím manželstva, do BSM nepatria, a to ani v prípade, ak ich užívajú obaja manželia.

Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú najmä príjmy, výnosy, úspory z pracovného pomeru alebo iného obdobného vzťahu. V tejto súvislosti si dovolíme upozorniť, že príjmy z podnikateľskej činnosti sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov len za predpokladu, že BSM nebolo zrušené počas trvania manželstva súdom.

Rovnako do BSM patria príjmy zo sociálneho poistenia, výhry zo stávok, hier, lotérií, poistné plnenia a náhrada škody vyplatená jednému z manželov počas trvania manželstva (s výnimkou plnení, ktoré majú osobnú povahu).

Do predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba zahrnúť aj výnosy, prírastky a úžitky z vecí, a to bez ohľadu na to, či samotná vec je v bezpodielovom, prípadne v podielovom spoluvlastníctve manželov alebo vo výlučnom vlastníctve iba jedného z nich.

Je dôležité si uvedomiť, že príjmy a plnenia musí oprávnený manžel aj riadne prevziať, pretože nárok na ich vyplatenie do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí.

Aj napriek vyššie uvedenému existujú veci, ktoré sa súčasťou BSM stať nikdy nemôžu a zákon ich z bezpodielového spoluvlastníctva manželov vylučuje.

  • Veci nepatriace do BSM

a) Veci získané dedičstvom

 Ak je dedičom jeden z manželov, vec sa nestane súčasťou BSM. Ak by boli dedičmi obaja manželia (napr. v závete by poručiteľ odkázal vec obom manželom), zdedenú vec nadobudnú manželia do podielového spoluvlastníctva.

b) Veci získané darom

 V prípade darovania je situácia rovnaká ako v prípade dedičstva. Pri pochybnostiach o tom, či vec bola darovaná len jednému z manželov alebo obom manželom, je potrebné zisťovať úmysel darcu. V rámci dokazovania úmyslu darcu nie je pritom rozhodujúce, či darovaná vec má slúžiť potrebám celej rodiny alebo potrebám len jedného z manželov.

Ako príklad uvádzame svadobné dary. BSM vzniká uzavretím manželstva. Keďže ale dary sú vylúčené z predmetu BSM, dary nadobúdajú manželia do osobného vlastníctva. Spravidla je však úmyslom darcu obdarovať oboch manželov, a teda darovanú vec manželia nadobudnú do podielového spoluvlastníctva. Ak ale darca prejaví vôľu vec darovať iba jednému z manželov (napríklad rodičia nevesty darujú neveste vyšší obnos peňazí), tento dar nadobudne iba ona a pri prípadnom rozvode a vyporiadavaní BSM je potrebné to zohľadniť. Pre právnu ochranu obdarovaného odporúčame úmysel darcu potvrdiť napríklad darovacou zmluvou alebo iným prejavom vôle.

Osobitná situácia môže nastať vtedy, ak by sa manželia obdarovali medzi sebou. Napríklad manžel daruje manželke auto. Toto bude patriť len manželke a nebude súčasťou BSM. Zákon nevylučuje možnosť darovania medzi manželmi, no len v tom prípade, ak sú predmetom daru veci vo výlučnom vlastníctve manžela – darcu. Predmetom daru medzi manželmi nemôže byť nikdy vec patriaca do BSM.

c) Veci, ktoré slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov

Do tejto skupiny patria veci, ktoré využíva pre svoju osobnú potrebu len jeden z manželov. V prípade vyporiadania BSM by tieto veci pripadli tomu manželovi, ktorý ich užíval.

Pri posudzovaní otázky, či vec podľa svojej povahy slúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania iba jedného z manželov, je potrebné zistiť, či vec je skutočne spôsobilá slúžiť osobnej potrebe alebo výkonu povolania iba jedného z manželov a či takému účelu aj slúži. Druhý manžel môže pri vyporiadaní v rámci vyrovnania podielov z bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby sa mu nahradilo to, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené na takýto samostatný majetok. Preto, ak bola takáto vec nadobudnutá počas manželstva z prostriedkov patriacich do BSM, môže súd pri vyporiadaní BSM určiť povinnosť tomu manželovi, ktorý vec týmto spôsobom užíval, nahradiť to, čo sa z BSM na nadobudnutie tejto veci vynaložilo.

Napríklad, ak by manžel pracoval ako údržbár a pracovné náradie pre výkon jeho povolania by bolo kúpené z prostriedkov patriacich do BSM, pri vyporiadaní BSM by súd manželovi mohol uložiť povinnosť zaplatiť manželke náhradu zo sumy, za ktorú bolo pracovné náradie kúpené.

d) Veci vydané v rámci reštitúcií jednému z manželov

Uvedené veci nepatria do BSM, pokiaľ mal jeden z manželov predmetnú vec vo vlastníctve ešte pred uzavretím manželstva, alebo ak mu takáto vec bola vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

e) Majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov ešte pred uzavretím manželstva

Vec, ktorú obaja manželia nadobudli spoločne pred uzavretím manželstva, je predmetom ich podielového spoluvlastníctva. V bezpodielovom spoluvlastníctve nebude ani taká vec, ktorú niektorý z manželov nadobudol počas trvania manželstva výmenou za vec alebo z výťažku takej veci, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve.

Napríklad, ak manžel bol pred uzavretím manželstva vlastníkom bytu, ktorý za trvania manželstva predal a kúpil si za tieto prostriedky, prípadne ďalšie prostriedky v jeho výlučnom vlastníctve chatu, tak chata nebude súčasťou BSM. Ak však na kúpu chaty boli použité čo i len sčasti spoločné prostriedky manželov, chata bude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

f) Bolestné, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia niektorého z manželov

Tieto práva nepatria do BSM, pretože majú osobnú povahu a viažu sa na konkrétnu osobu.

g) Autorské diela

Autorské diela nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, aj keď vznikli za trvania manželstva. Nie je pritom podstatné v akej forme sú diela vyjadrené. Autorské odmeny za prácu manžela – autora však patria do BSM za podmienky, že manželovi boli vyplatené za trvania manželstva alebo boli pre autora prijaté autorskou ochrannou organizáciou v rámci jej pôsobnosti, aj keď autorovi za jeho života vyplatené neboli.

  • Modifikácia rozsahu BSM

Zákon umožňuje manželom uzavrieť dohodu, ktorou môžu rozsah svojho BSM rozšíriť alebo zúžiť. Taktiež sa manželia môžu dohodnúť a rovnako dohodou môžu vyhradiť vznik svojho BSM ku dňu zániku manželstva. To v praxi znamená, že každý z manželov nadobúda počas trvania manželstva majetok do svojho výlučného vlastníctva a keď príde k zániku manželstva, týmto dňom sa všetok majetok, ktorý sa nachádzal vo výlučnom vlastníctve každého z manželov, stáva ich bezpodielovým spoluvlastníctvom. Účinky takejto dohody nastávajú až okamihom zániku manželstva.

Svojím obsahom sa dohody manželov môžu dotknúť aj tretích osôb (napr. pri zmluve o úvere). Preto zákon ustanovuje, že manželia sa voči tretej osobe môžu na takúto dohodu odvolávať iba vtedy, ak bola takáto dohoda tretej osobe známa. Ak dotknutá tretia osoba nevedela o existencii dohody, vo vzťahu k nej sa postupuje tak, ako keby žiadna dohoda neexistovala.

Upozorňujeme, že dohody sa môžu vzťahovať iba na majetok nadobudnutý po ich spísaní a manželia ich môžu uzavrieť len vo forme notárskej zápisnice. Ak by nebola dodržaná forma notárskej zápisnice, dohody sú absolútne neplatné.

V tejto súvislosti upozorňujeme, že náš právny poriadok nepozná predmanželskú zmluvu ako dohodu snúbencov. V praxi sa môžeme stretnúť s tým, že snúbenci ešte pred sobášom spíšu listinu s ich notársky overenými podpismi, v ktorej bude spísaný majetok, patriaci pred uzavretím manželstva do ich vlastníctva či už výlučného alebo podielového. Takáto listina potom slúži ako dôkaz pri prípadnom vyporiadaní BSM, pretože týchto vecí sa  vyporiadanie BSM nedotkne. Uvedený postup je právne možný, preto v prípade, že máte záujem takýmto spôsobom ochrániť Vaše vlastníctvo ešte pred vstupom do manželstva, radi Vám pomôžeme.

V prípade pochybností, či niektorá vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva alebo do výlučného vlastníctva niektorého z manželov, či do podielového spoluvlastníctva oboch, je potrebné vždy individuálne posudzovať moment nadobudnutia veci, spôsob nadobudnutia veci, za aké finančné prostriedky bola vec nadobudnutá a akým spôsobom ju manželia užívali. Ide o zložité právne otázky, pri posúdení ktorých Vám radi pomôžeme.

Sledujte aj ďalej náš blog, v ktorom budeme postupne detailne rozoberať otázku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pozrieme sa na tému užívania majetku patriaceho do BSM, možnosti jeho vyporiadania aj na aktuálnu judikatúru a právny názor, týkajúci sa tejto otázky.

ochranna-znamka-kaduc-partners

Všetko, čo potrebujete vedieť o ochranných známkach

Mgr. Laura Michaličková

Vytvorili ste značku a bojíte sa, že ju niekto odkopíruje? Ochráňte ju registráciou!

Ako zaregistrovať Vašu značku? Tak, že požiadate o registráciu ochrannej známky príslušný úrad a tak znemožníte, aby ju niekto používal alebo zneužíval bez následkov. Ochranná známka tak ochráni označenie Vášho produktu a nikto ho nebude môcť používať bez Vášho súhlasu.

V nasledujúcom článku Vás uvedieme do problematiky ochranných známok, na úvod si objasníme pojem ochranná známka, následne si v krátkosti zhrnieme celý postup pri jej získavaní a na záver si uvedieme základne práva, ktoré patria majiteľom ochranných známok.

POJEM OCHRANNÁ ZNÁMKA

Čo to vlastne je ochranná známka, môžeme vyvodiť zo zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, ktorý ju nepriamo v jednotlivých ustanoveniach charakterizuje.

Ochranná známka je nehmotný statok, ktorým je akékoľvek označenie výrobcu tovarov alebo poskytovateľa služieb, najmä slová vrátane osobných mien, kresby, písmená, číslice, farby, tvar tovaru alebo tvar obalu tovaru alebo zvuky.

Zjednodušene povedané, ochrannou známkou je označenie, ktoré je späté so subjektom, ktorý vyrába tovary alebo poskytuje služby.

PROCES ZÍSKANIA OCHRANNEJ ZNÁMKY

V tejto časti článku Vám v skratke zhrnieme proces získania ochrannej známky, ktorý prebieha vo viacerých štádiách, a to konkrétne:

  1. Podanie prihlášky

Na získanie ochrannej známky je potrebné, aby bola zapísaná v registri ochranných známok Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Register“). O zápis ochrannej známky do Registra sa žiada riadne vyplnenou prihláškou na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“). Dňom podania prihlášky vzniká prihlasovateľovi právo prednosti pred každým, kto podá prihlášku neskôr, ktorá obsahuje zhodné alebo podobné označenie pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby.

  1. Formálny a vecný prieskum prihlášky

V ďalšom kroku vykoná Úrad formálny a vecný prieskum prihlášky, počas ktorého zisťuje viaceré okolnosti, ako napr. či prihláška obsahuje všetky predpísané náležitosti, či je označenie ochrannej známky spôsobilé na zápis, či prihlasovateľ zaplatil poplatok za podanie prihlášky, či je prihlasovateľ zastúpený advokátom alebo patentovým zástupcom v prípadoch, kedy musí byť v konaní pred Úradom takto zastúpený atď.

  1. Zverejnenie prihlášky

Potom Úrad zverejní prihlášku ochrannej známky vo Vestníku Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Vestník“).

  1. Námietky proti zápisu ochrannej známky

Po tomto zverejnení môžu zákonom stanovené osoby podávať námietky proti zápisu ochrannej známky. Tieto námietky je možné podávať do 3 mesiacov od zverejnenia prihlášky ochrannej známky vo Vestníku.

  1. Zápis ochrannej známky

Ak neboli podané žiadne námietky proti zápisu ochrannej známky, tak Úrad vykoná zápis ochrannej známky do Registra. Účinky zápisu ochrannej známky do Registra nastávajú dňom zápisu do Registra, kedy sa prihlasovateľ stáva majiteľom ochrannej známky.

  1. Vydanie osvedčenia o zápise ochrannej známky

Následne vydá Úrad majiteľovi ochrannej známky osvedčenie o zápise ochrannej známky do Registra.

  1. Zverejnenie zápisu ochrannej známky

Poslednou vecou, ktorú vykoná Úrad, je zverejnenie zápisu ochrannej známky do Vestníka.

PRÁVA MAJITEĽOV OCHRANNÝCH ZNÁMOK

Keďže sme si v predchádzajúcej časti článku stručne vysvetlili, ako prebieha celé konanie pri získaní ochrannej známky a už vieme, ako sa osoba stane majiteľom ochrannej známky, v tejto časti si vymenujeme, aké práva prináležia majiteľovi ochrannej známky.

Medzi základné práva majiteľov ochranných známok patrí:

  • právo používať ochrannú známku v spojení s tovarmi alebo službami, pre ktoré je zapísaná v Registri;
  • právo používať spolu s ochrannou známkou značku ®;
  • právo udeľovať súhlas – licenciu na používanie ochrannej známky iným subjektom;
  • právo previesť ochrannú známku na inú osobu pre všetky tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná; a
  • práva spojené s neoprávneným zásahom do vyššie uvedených práv, ako napr. právo na náhradu škody, právo na primerané zadosťučinenie, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a pod.

Nenašli ste odpoveď na Vašu otázku ohľadom ochrannej známky?

Na tomto mieste nie je možné vyčerpávajúco odpovedať na všetky otázky, ktoré sa môžu ohľadom ochranných známok objaviť, a preto, ak máte ďalšie otázky, neváhajte nás kontaktovať.

Výživné v čase koronakrízy – 1. časť

JUDr. Veronika Blašková

Od vypuknutia šírenia vírusu COVID-19 na Slovensku uplynulo už niekoľko mesiacov a celospoločenský dopad tejto situácie je evidentný vo viacerých oblastiach života bežného človeka. Mnoho ľudí v súčasnosti rieši pokles alebo úplnú stratu príjmu, podnikatelia zatvárajú svoje prevádzky, čo sa výrazne odzrkadľuje na samotnej životnej úrovni dotknutých osôb. Pokiaľ tieto osoby majú súdom určenú vyživovaciu povinnosť, je vysoko pravdepodobné, že z dôvodu poklesu vlastnej životnej úrovne, nie sú schopné platiť výživné v súdom stanovenej výške. Či je možné prestať z uvedeného dôvodu plniť vyživovaciu povinnosť určenú súdom alebo svojvoľne výšku výživného určenú súdom znížiť, prípadne aké sú možnosti povinného a nároky a možnosti oprávneného, to sú všetko otázky, ktoré Vám zodpovieme v tomto článku.

PRÁVNA ÚPRAVA VÝŽIVNÉHO

Právna úprava výživného je obsiahnutá v ust. §  62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon“). Aj napriek tomu, že zákon definíciu pojmu „výživné“ neobsahuje, podľa jeho právnej úpravy možno výživné definovať ako pravidelnú platbu medzi osobami v príbuzenskom alebo inom rodinnom vzťahu, ktorá za splnenia zákonom stanovených podmienok slúži na uspokojovanie odôvodnených osobných potrieb oprávneného. Vyživovaciu povinnosť nemožno obmedziť len na vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom a mnoho bežných ľudí ani netuší, že nároky na výživné majú za splnenia určitých podmienok aj iné subjekty. Oprávnenými osobami z pohľadu nároku na výživné môžu byť aj rodičia voči deťom, manželia navzájom, rozvedený manžel, iní príbuzní, prípadne nevydatá matka.

V tejto časti článku Vás prevedieme jednotlivými druhmi vyživovacích povinností upravenými Zákonom o rodine. Po jeho prečítaní možno usúdite, že práve Vy ste oprávnenou osobou a máte na výživné nárok. Ak si nie ste istý, či zákonné podmienky na výživné spĺňate, neváhajte sa obrátiť na našu advokátsku kanceláriu a my Vám radi pomôžeme.

Zákon o rodine rozlišuje viaceré druhy vyživovacích povinností a to konkrétne:

  1. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom
  2. Vyživovacia povinnosť detí k rodičom
  3. Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými
  4. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi
  5. Príspevok na výživu rozvedeného manžela
  6. Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

Ide o vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, ktorá je ich zákonná povinnosť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov s tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške podľa osobitného predpisu.

Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného. Súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní.

Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.

Výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Vyživovacia povinnosť detí k rodičom

Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to ich rodičia potrebujú. Dovolíme si však upozorniť, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi a poskytovanie príspevku na výživu rozvedenému manželovi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou detí voči rodičom.

Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými

Predkovia a potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť iba v prípade, ak to nevyhnutne potrebujú. Ak potomkovia nemôžu svoju vyživovaciu povinnosť plniť, prechádza táto povinnosť na predkov. Vzdialenejší príbuzní majú vyživovaciu povinnosť, len ak ju nemôžu plniť bližší príbuzní.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi

Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou detí voči rodičom.

Príspevok na výživu rozvedeného manžela

Ak rozvedený manžel nie je schopný sa sám živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie.

Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke

Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom.

Súd môže na návrh tehotnej ženy uložiť mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, aby poskytol vopred sumu potrebnú na zabezpečenie jej výživy, príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom a sumu potrebnú na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu, počas ktorej by žene patrila materská dovolenka podľa osobitného predpisu.

Právo žiadať príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa pôrodu.

V prípade, že ste po prečítaní riadkov vyššie usúdili, že sa niektorý druh vyživovacej povinnosti týka práve Vás, prípadne si nie ste istý, či spĺňate zákonom stanovené podmienky na priznanie niektorého z nárokov, pokojne kontaktujte našu advokátsku kanceláriu a na Vaše otázky Vám odpovedia skúsení advokáti, ktorí sa danej problematike aktívne venujú.

Prečítajte si aj ďalšiu časť článku o výživnom.

Výživné v čase koronakrízy – 2. časť

JUDr. Veronika Blašková

V prvej časti nášho článku sme poukázali na jednotlivé druhy vyživovacích povinností, ktoré definuje Zákon o rodine. Ak ste usúdili, že sa niektorý z nich týka aj Vás, prinášame Vám najčastejšie otázky a odpovede, týkajúce sa výživného.

V úvode článku je potrebné povedať, že hoci je súčasná situácia, spôsobená šírením vírusu COVID-19, pre viaceré osoby existenčne zložitá, v žiadnom prípade nemá za následok zánik vyživovacej povinnosti. Povinné osoby nemôžu súčasnú situáciu spojenú s poklesom ich životnej úrovne riešiť  jednostranne tak, že výživné prestanú platiť prípadne si výšku vyživovacej povinnosti svojvoľne jednostranne znížia.

Jediným možným titulom na zmenu výšky výživného je dohoda s oprávneným alebo súdne rozhodnutie. Základným právnym dôvodom pre zmenu výšky vyživovacej povinnosti je zmena pomerov na strane povinného alebo oprávneného. V prípade, že zmena pomerov na strane povinného spôsobená opatreniami prijatými v dôsledku koronakrízy je natoľko podstatná, že povinný nemá príjem, prípadne bol jeho príjem znížený v takom rozsahu, že povinný nie je schopný plniť výživné v súdom stanovenej výške, je možné sa domáhať zníženia vyživovacej povinnosti. Dovolíme si však upozorniť, že v prípade, že bolo výživné určené súdnym rozhodnutím, jeho zmenu je možné dosiahnuť len v riadnom súdnom konaní.

NAJČASTEJŠIE OTÁZKY TÝKAJÚCE SA VÝŽIVNÉHO 

V súvislosti s povinnosťou platiť výživné v čase koronakrízy by sme Vám ďalej v článku poskytli odpovede na najčastejšie položené otázky, adresované v tejto veci našej advokátskej kancelárii tak, aby ste mali aspoň základné právne povedomie a nedostali sa do nechcenej situácie spôsobenej Vašim chybným konaním.

Otázky adresované našej advokátskej kancelárii sa najčastejšie týkajú vyživovacej povinnosti rodičov k ich maloletým deťom, preto naše odpovede budú formulované s prihliadnutím najmä na tento druh vyživovacej povinnosti. V prípade, že by ste mali potrebu riešiť otázku týkajúcu sa iného druhu vyživovacej povinnosti, prípadne odpoveď na Vašu otázku nižšie nenájdete, pokojne sa obráťte na našu advokátsku kanceláriu a naši advokáti sa budú Vašej otázke osobitne venovať.

Nemám príjem, prípadne môj príjem bol znížený. Musím platiť výživné?

Výživné má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami rodičov. Preto by si mal povinný rodič počínať tak, aby si zabezpečil príjem, ktorý pokryje v prvom rade výživné. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Preto si dovolíme upozorniť rodičov, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou bez ohľadu na ich aktuálnu finančnú situáciu. Rodičia, ktorí nemajú uloženú vyživovaciu povinnosť súdnym rozhodnutím, si ju musia plniť aspoň v minimálnom rozsahu.

Pre prípad, že plníte svoju vyživovaciu povinnosť k deťom na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, musíte plniť aj naďalej výživné riadne, t.j. v súdom stanovenej výške a včas, t.j. v lehote splatnosti stanovenej súdnym rozhodnutím. V prípade, že neplníte výživné riadne a včas, oprávnený má nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy a vystavujete sa riziku exekúcie a trestného stíhania.

V prípade, že plníte výživné na základe dohody, ktorá nebola schválená súdom, teda nie je vykonateľná, odporúčame Vám oboznámiť s poklesom Vašej životnej úrovne druhého rodiča a uzatvoriť s ním dohodu o znížení Vašej vyživovacej povinnosti. Dohodu môžete uzatvoriť aj na určité obdobie, po uplynutí ktorého sa zaviažete prispievať na výživu pôvodne dohodnutou sumou. Dohodu odporúčame schváliť súdom v súdnom konaní.

Čo môžem robiť, ak nie je v mojich možnostiach a schopnostiach platiť súdom stanovené výživné, prípadne keď som sa nedohodol na znížení výživného?

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Zmena pomerov musí byť však natoľko podstatná, že Vám reálne neumožňuje plniť vyživovaciu povinnosť riadne a včas. Zmenu pomerov musíte vedieť v súdnom konaní preukázať a dostatočne odôvodniť. Preto je jednoduchšie komunikovať o situácii a jej vážnosti s druhým rodičom a uzavrieť dohodu o znížení výživného. V prípade, že máte určené výživné vykonateľným rozhodnutím súdu, odporúčame Vám, dať si takto uzatvorenú dohodu o znížení výživného schváliť súdom v riadnom súdnom konaní, nakoľko len dohoda schválená súdom bude vykonateľnou zmenou pôvodného súdneho rozhodnutia.

V prípade, že sa Vám s druhým rodičom dohodu o znížení výživného nepodarí uzavrieť, máte možnosť obrátiť sa na príslušný súd podaním návrhu na zníženie výživného a to formou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj formou návrhu vo veci samej. Odporúčame sa v tejto veci obrátiť na našu advokátsku kanceláriu, v ktorej advokáti posúdia Vašu celkovú situáciu individuálne a odporučia Vám ten najlepší procesný postup.

V návrhu na zníženie výživného je nevyhnutné odôvodniť zmenu pomerov, ktorá nastala na Vašej strane od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti. Dovolíme si upozorniť, že súd pri rozhodovaní vždy berie do úvahy záujem maloletého dieťaťa a v zásade žiadny návrh na zníženie výživného súd za takýto nepovažuje. Preto pri svojom rozhodovaní súd vždy prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie a pri posudzovaní majetkových pomerov povinného rodiča vždy vychádza zo zásady, že výživné má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami povinného rodiča. V súčasnej situácii by mal súd zohľadňovať aj skutočnosť, či si môžete zvýšiť príjem prostredníctvom štátnej pomoci na podporu podnikateľov ako aj zamestnancov prijatej na účely zmiernenia dôsledkov koronakrízy.

S poukazom na uvedené je veľmi dôležité návrh na zníženie výživného dostatočne odôvodniť a zmenu pomerov preukázať, a preto Vám odporúčame obrátiť sa v tejto veci na našu advokátsku kanceláriu.

Čo v prípade, že som si svoju vyživovaciu povinnosť prestal plniť alebo ju neplním riadne a včas?

V prípade, že si výživné určené vykonateľným súdnym rozhodnutím neplníte riadne, t.j. v súdom stanovenej výške a včas, t.j. v lehote splatnosti stanovenej súdnym rozhodnutím, oprávnený rodič sa môže návrhom na vykonanie exekúcie domáhať zaplatenia dlžného výživného spolu s úrokmi z omeškania z dlžnej sumy. Rovnako môže oprávnený rodič podať voči Vám trestné oznámenie zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy.

V prípade, že plníte vyživovaciu povinnosť na základe dohody s druhým rodičom, ktorá nebola rozsudkom súdu schválená a  teda nie je vykonateľná, druhý rodič pre prípad, že si svoju povinnosť v zmysle dohody riadne a včas neplníte, má možnosť obrátiť sa na príslušný súd s návrhom na určenie výživného, v ktorom bude navrhovať schválenie dohody za účelom nadobudnúť takýmto spôsobom vykonateľné rozhodnutie, teda exekučný titul. V konaní pred súdom máte stále možnosť namietať výšku výživného a argumentovať, že súčasná situácia Vám nedovoľuje plniť výživné v pôvodne dohodnutej výške. V konaní bude súd skúmať odôvodnené potreby Vášho maloletého dieťaťa, ako aj Vaše majetkové pomery a schopnosti a možnosti finančne sa podieľať na jeho výžive, ako aj zmenu pomerov, ktorá nastala na Vašej strane odo dňa uzavretia dohody rodičov o výške výživného. Na základe dokazovania súd buď rozsudkom schváli rodičovskú dohodu alebo v prípade Vášho nesúhlasu, určí výšku výživného. Všetky tvrdenia budete musieť v konaní riadne preukázať a odôvodniť, preto Vám odporúčame sa v takomto prípade obrátiť na našu advokátsku kanceláriu.

Záverom uvádzame, že vyživovacia povinnosť je povinnosť, ktorá trvá aj v prípade, že sa Vaša životná úroveň zmenila takým spôsobom, že Vám neumožňuje plniť si túto povinnosť riadne a včas. V takomto prípade Vám odporúčame nekonať svojvoľne, komunikovať o danej situácii a využiť všetky zákonom dané možnosti na ochranu Vašich práv a právom chránených záujmov.

V prípade potreby je náš tím advokátov pripravení Vám pomôcť na tel. č. +421 950 679 434 alebo mailovej adrese office@kaduc.sk.

Koronavirus-pracovne-pravo

Koronavírus: 8 otázok a odpovedí k pracovnoprávnym vzťahom

KADUC & PARTNERS

V súvislosti s koronavírusom boli do Zákonníka práce zavedené zákonom č. 66/2020 Z.z. osobitné ustanovenia, ktoré sa nachádzajú v § 250b. Tieto ustanovenia platia  v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní.

  1. Čo ak zamestnanec odmietne nastúpiť do práce, príp. vykonať pracovnú cestu do zahraničia z dôvodu obavy nakazenia COVID-19?

Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia platí, že: „Zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietol vykonať prácu, prerušil prácu alebo opustil pracovisko, aby odišiel do bezpečia, ak sa dôvodne domnieval, že je bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo zdravie, alebo život alebo zdravie iných osôb.“ (pozn. obdobne tak ustanovuje aj § 47 ods. 3 Zákonníka práce)

Preložené do ľudskej reči uvedené znamená, že nie je možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny také odmietnutie prítomnosti na pracovisku (prípadne vykonania pracovnej cesty), ak toto odmietnutie je založené na odôvodnenej (relevantne) domnienke, že vykonávaním práce na konkrétnom (dohodnutom) pracovisku je bezprostredne (teda priamo) a súčasne vážne ohrozený život alebo zdravie ľudí.

Uvedené však možno len ťažko aplikovať v prípade, ak zamestnanec pracuje z domu.

  1. Práca z domu (home-office)

V súčasnej situácii ide o najbezpečnejší, a ak to charakter práce a technické možnosti umožňujú, tak aj o najlepší spôsob výkonu práce pre zamestnávateľa.

Zamestnávateľ je oprávnený nariadiť výkon práce zamestnanca z jeho domácnosti, avšak len za podmienky, že to dohodnutý druh práce umožňuje.

Na druhej strane má aj zamestnanec právo na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ale taktiež za podmienky, že to dohodnutý druh práce umožňuje a zároveň na strane zamestnávateľa nie sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti.

  1. Môže zamestnávateľ nariadiť zamestnancovi dovolenku?

Podľa § 111 Zákonníka práce platia pri nariadení dovolenky viacerá pravidlá. Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Pritom, pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca.

Navyše, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť určené na viac ako dva týždne. Aj toto však má svoje výnimky.

V súvislosti s aktuálnou situáciou bolo zavedené do Zákonníka práce aj nové ustanovenie týkajúce sa čerpania dovolenky. Podľa § 250b ods.4 je zamestnávateľ povinný oznámiť čerpanie dovolenky zamestnancovi najmenej 7 dní vopred. Avšak ak si zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku, tak vtedy je mu to povinný zamestnávateľ oznámiť najmenej dva dni vopred. Toto obdobie môže byť skrátené so súhlasom zamestnanca.

  1. Môže zamestnávateľ určiť, kde má zamestnanec dovolenku tráviť?

Nie, nemôže.

Zamestnanec by si však mal uvedomiť aké následky môžu v súvislosti s „karanténnymi“ opatreniami vyplývať z dovolenky v zahraničí. Či už je to zodpovednosť za porušenie povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, alebo majetku, alebo nutnosť podrobiť sa karanténe v domácej izolácii a konzekventne aj povinnosť nahradiť škodu zamestnávateľovi, ak vznikne a bude v priamej súvislosti so zavineným porušením povinnosti zamestnanca.

  1. Aké sú povinnosti zamestnávateľa z pohľadu BOZP?

Zamestnávateľ je povinný uplatňovať všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní opatrení nevyhnutných na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane zabezpečovania informácií, vzdelávania a organizácie práce a prostriedkov.

Pritom medzi všeobecné zásady prevencie patria napríklad: vylúčenie nebezpečenstva a z neho vyplývajúceho rizika, vykonávanie opatrení na odstránenie nebezpečenstiev v mieste ich vzniku, nahrádzanie prác, pri ktorých je riziko poškodenia zdravia, bezpečnými prácami alebo prácami, pri ktorých je menšie riziko poškodenia zdravia, prispôsobovanie práce schopnostiam zamestnanca a technickému pokroku, či vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

(§ 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia)

  1. Čerpanie náhradného voľna 

Z pohľadu zamestnávateľa sa môže ako najideálnejšia voľba javiť čerpanie náhradného voľna za prácu nadčas.

Pre vylúčenie problémov (napríklad s nevyplatením mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas), je nevyhnutné čerpanie náhradného voľna so zamestnancom dohodnúť. Zamestnancovi potom patrí náhradné voľno v rozsahu, v ktorom práca nadčas trvala; v tom prípade zamestnancovi mzdové zvýhodnenie nepatrí.

Netreba pritom zabudnúť ani na ust. § 121 ods. 4 Zákonníka práce: „Náhradné voľno zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi v dohodnutom termíne. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na termíne čerpania náhradného voľna za prácu nadčas, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi náhradné voľno najneskôr do uplynutia štyroch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po mesiaci, v ktorom bola práca nadčas vykonaná. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno výnimočne dohodnúť, že dosiahnutá mzda za prácu nadčas sa zúčtuje až za čas čerpania náhradného voľna za prácu nadčas“.

  1. Karanténa – dôležitá osobná prekážky v práci

Ďalšia zmena, ktorá nastala v súvislosti s opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sa týka dôležitej osobnej prekážky v práci, a to konkrétne karanténneho opatrenia a izolácie. Zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky, ktorou je karanténne opatrenie alebo izolácia. Za tento čas však nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Zamestnanec, ktorý má dôležitú osobnú prekážku v práci z dôvodu karanténneho opatrenia, izolácie, osobného a celodenného ošetrovania chorého člena rodiny alebo osobnej a celodennej starostlivosti o fyzickú osobu sa posudzuje ako zamestnanec, ktorý je uznaný dočasne za práceneschopného. Toto ustanovenie § 250b ods. 5 Zákonníka práce prinieslo veľkú zmenu v tom, že zamestnanec je počas týchto dôležitých osobných prekážok chránený pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemôže dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe podľa § 64 Zákonníka práce, pod ktorú spadá aj doba, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného

Zároveň zamestnanec, ktorý sa vráti do práce po skončení izolácie, osobného a celodenného ošetrovania chorého člena rodiny alebo osobnej a celodennej starostlivosti o fyzickú osobu sa posudzuje ako zamestnanec, ktorý sa vráti do práce po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Zamestnávateľ je povinný zaradiť takéhoto zamestnanca na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak však zariadenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, tak je zamestnávateľ povinný ho zaradiť na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve.

Javí sa ako vhodné pripomenúť, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno na vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, pričom sa mu poskytne:

  1. pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ak vyšetrenie alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času,
  1. ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, ak vyšetrenie alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času.

Na dôvažok, podľa § 141 ods. 3 Zákonníka práce môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi aj pracovné voľno s náhradou mzdy, ktoré si zamestnanec odpracuje dodatočne.

  1. Čo ak musí zamestnávateľ uzavrieť prevádzku?

V prípade, ak nastane nutnosť uzatvorenia prevádzky z dôvodu nariadenia vlády, alebo prevencie pred šírením koronavírusu, tak možno konštatovať že ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, v prípade ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného zárobku, najmenej však v sume minimálnej mzdy. Uvedené nemusí platiť, ak je so zástupcami zamestnancov dohodnuté, pre ktoré vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, patrí náhrada mzdy podľa dohody, najmenej však 60 % jeho priemerného zárobku. Toto ustanovenie § 250b ods. 6 Zákonníka práce sa zmenilo oproti predchádzajúcemu zneniu Zákonníka práce, podľa ktorého patrila zamestnancovi náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Záverom

Uvedené otázky a odpovede sa týkajú len vybraného okruhu situácii, ktoré môžu nastať. Do úvahy prichádzajú ešte otázky týkajúce sa kolektívnych zmlúv, konta pracovného času, či úpravy pracovných zmien. Navyše, je potrebné si uvedomiť, že uvedené odpovede nemusia platiť na každú situáciu, ktorá sa v pracovnom pomere vyskytne. Tak ako iné právne odvetvia, aj pracovné právo je postavené na zásadách (v tomto prípade na ochrane zamestnanca), ktoré jednotlivé zákonné ustanovenie viac či menej „modifikujú“ a je potrebné pri ich aplikácii k nim pristupovať s primeranou obozretnosťou a poznaním kontextu, a to tak skutkové stavu, ako aj relevantných zákonných ustanovení.

 V prípade konkrétnych situácií alebo prípadných nejasností nás pokojne kontaktujte.

nahradny-zajazd-kaduc-partners

Novela zákona o zájazdoch + aktuálne súdne spory na záver

JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, PhD.

Zákon o zájazdoch a spojených službách cestovného ruchu a niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu bol novelizovaný. Vláda tak reaguje na núdzovú situáciu v odvetví cestovného ruchu spôsobenú koronakrízou.

Cieľom novely zákona je poskytnúť ochranu spotrebiteľom, ktorých zájazdy sa kvôli pandémii nebudú môcť uskutočniť, a prijateľné podmienky pre cestovné kancelárie pri vybavovaní refundáciií a náhrad za zrušené cesty.

Zájazdy, na ktoré vzťahuje sa novela zákona

Právna úprava novely zákona sa vzťahuje na zájazdy, ktoré v dôsledku mimoriadnej situácie spôsobenej ochorením COVID-19 nie je možné zrealizovať na Slovensku, v cieľovom mieste zájazdu alebo v ktoromkoľvek inom mieste, cez ktoré vedie trasa zájazdu. Novelou zákona v tomto znení sa vláda snaží pokryť čo najširšie spektrum zájazdov.

Novela zákona a jej konkrétne formy

Cestovné kancelárie majú po novom možnosť odložiť zaplatené zájazdy až do augusta 2021. To znamená, že zákazník, ktorý si zaplatil dovolenku v plnej sume alebo aspoň zálohu, sa s kanceláriou dohodne na novom termíne pobytu. Ten sa môže uskutočniť aj v inej ako pôvodnej destinácii.

Návrhy zmeny zmluvy o zájazde

Cestovná kancelária môže cestujúcemu navrhnúť zmenu zmluvy o zájazde, ktorá sa týka  najmä zmeny destinácie, dĺžky, dátumu, druhu pobytu a pod. Ak cestujúci túto zmenu odsúhlasí, zmluvné strany majú povinnosť vzájomne si uhradiť finančný rozdiel medzi pôvodnou a novou cenou zájazdu.

Ak by teda cena náhradného zájazdu bola 550€ a cena pôvodného 600€, cestovná kancelária je povinná cestujúcemu vrátiť 50€. Rovnako to však platí aj opačne, ak by cena nového zájazdu bola vyššia ako cena pôvodného, rozdiel je povinný urovnať cestujúci.

Oznámenie o náhradnom zájazde

Ak cestujúci nesúhlasí so zmenou zmluvy o zájazde a s novým zájazdom, navrhnutým cestovnou kanceláriou, prechádza sa na oznámenie o náhradnom zájazde, ktoré umožní cestujúcemu vycestovať do pôvodne zvolenej destinácie za nezmenených podmienok (dĺžka trvania zájazdu, druh pobytu a pod.), no až v termíne, kedy situácia, týkajúca sa pandémie koronavírusu dovolí realizáciu zájazdu.

Oznámenie o náhradnom zájazde zasiela cestovná kancelária písomnou formou cestujúcemu ako dôkaz o možnosti čerpať v budúcnosti náhradný („pôvodný“) zájazd. Po obdržaní oznámenia má klient 14 dní na to, aby sa dohodol s cestovnou kanceláriou na zmenených parametroch zájazdu.

Cestovné kancelárie majú čas do 31.8.2021

Ako sme spomínali vyššie, cestovné kancelárie majú možnosť odložiť zaplatené zájazdy do 31.8.2021. Do tohto dátumu sa však s cestujúcim musia dohodnúť na náhradnom zájazde. V opačnom prípade to znamená, že odstúpili od zmluvy a sú povinní  bezodkladne vrátiť cestujúcemu celú zaplatennú sumu, a to najneskôr do 14.09.2021.

Kto má právo náhradný zájazd odmietnuť a získať zaplatenú sumu späť?

Aj keď sa straty na strane cestovných kancelárii snaží novela zákona minimalizovať, zahŕňa tiež kategórie cestujúcich, ktorých ekonomická situácia sa v dôsledku korona krízy zmenila, resp. osoby,  u ktorých je predpoklad, že náhle prišli o zamestnanie a stali sa tak poberateľmi niektorého z finančných príspevkov. Tieto osoby majú nárok náhradný zájazd odmietnuť do 14 dní od doručenia oznámenia o ňom a žiadať o vrátenie penazí.

Ide o osoby, ktoré boli počas krízovej situácie z dôvodu pandémie koronavírusu zaradené do evidencie uchádzačov o zamestanenie na príslušnom úrade práce (po 13. marci tohto roka), ďalej o podnikateľov alebo živnostníkov, ktorých prevádzky boli zatvorené a museli čerpať peniaze z ochranných opatrení vlády alebo na ne mali nárok, o osamelých rodičov, ktorí čerpali karanténnu OČR, tehotné ženy a osoby staršie ako 65 rokov (vrátane).

Ak sa niektorá z osôb, patriaca do vyššie uvedených kategórii, rozhodne náhradný zájazd odmietnuť, cestovná kancelária je povinná zaplatenú sumu bez nároku na odstupné osobe bezodkladne vrátiť, najneskôr však do 14 dní od doručenia oznámenia o odmietnutí náhradného zájazdu.

Aktuálne prebiehajúce súdne spory

Aj napriek účinnosti zákona, v našej advokátskej kancelárii zastávame názor, že jeho praktická aplikovateľnosť nie je, ako to už na Slovensku býva, 100%-tná. Problematickosť prijatej právnej úpravy je markantná práve (avšak nielen) v prípade, ak právo na vrátenie ceny zájazdu vzniklo pred účinnosťou. V tejto súvislosti v našej kancelárii zastupujeme niekoľko sporov, pričom v jednom bol už vydaný platobný rozkaz. O vývoji budeme v rámci možností a zákonnej povinnosti mlčalivosti informovať.

Ak máte záujem o právne služby v súvislosti so zájazdom, kontaktujte nás

Podozrivé ročné vyúčtovanie nákladov: Ako postupovať?

KADUC & PARTNERS

V článku sa pozrieme na otázky a odpovede, týkajúce sa ročného vyúčtovania nákladov, postavené na základoch skutočného sporu medzi majiteľkou bytu a spoločenstvom vlastníkov bytového domu. Na otázky odpovedá JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, PhD.

Majiteľka bytu obdržala ročné zúčtovanie. Nezdalo sa jej rozpočítanie nákladov, preto ho reklamovala. Postupovala správne?

Áno, samozrejme. Častou otázkou v prípade reklamácie býva, komu ju adresovať. Ak dom spravuje správca, či už je to firma alebo fyzická osoba, reklamáciu treba adresovať jemu. Ak nereaguje alebo s rozhodnutím nesúhlasíte, obráťte sa na Slovenskú obchodnú inšpekciu. Lehota na reklamáciu je 30 dní, ale podať ju môžete aj po termíne. Maximálne do troch rokov od vyúčtovania.

Pokiaľ bytový dom spravuje spoločenstvo vlastníkov, reklamáciu treba adresovať ich dozornému orgánu – rade.

Kontrolu správnosti rozúčtovania tepla na vykurovanie a prípravu teplej vody už robí Slovenská obchodná inšpekcia (SOI).

Metodiku rozdelenia nákladov v bytových domoch definuje vyhláška ministerstva hospodárstva (č. 240/2016 Z.z.), ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej vode, ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2017.

V prípade spoločenstva – je povinné na reklamáciu majiteľky bytu zareagovať? Čo sa stane, ak nezareaguje?

Áno, samozrejme. Ako som už spomínal, pokiaľ bytový dom spravuje spoločenstvo vlastníkov, reklamáciu treba adresovať ich dozornému orgánu – rade. Najlepšie s doručenkou do vlastných rúk, ideálne každému členovi rady v dome a z dôvodu právnej istoty tiež predsedovi. Ak je rada nečinná, resp. sa rada nedohodne, je možné a nutné so sporom pokračovať súdnou cestou.

Má majiteľka právo nahliadnuť do všetkých dokladov, ktoré súvisia so správou budovy, v ktorej vlastní byt?

Áno, v zmysle § 9 ods. 5 písm. d) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Spoločenstvo je povinné umožniť vlastníkovi bytu a nebytového priestoru v dome na požiadanie nahliadnuť do dokladov týkajúcich sa správy domu alebo čerpania fondu prevádzky, údržby a opráv, robiť si z nich výpisy, odpisy alebo vyhotoviť na náklady vlastníka bytu a nebytového priestoru v dome z dokladov kópie; pri poskytovaní týchto informácií je predseda alebo správca povinný zabezpečiť ochranu osobných údajov podľa osobitného predpisu,12f)

Akým spôsobom môže vlastníčka bytu nahliadnuť do týchto dokladov? Môže jej byť toto práve v nejakom prípade odobraté?

Zákon presný spôsob nestanovuje. To však neznamená, že právo vlastníka môže byť znemožnené. Ak existuje právo, tomu zodpovedá aj povinnosť. V tomto prípade povinnosť spoločenstva umožniť, resp. nerobiť prekážky k nahliadnutiu vlastníka bytu do dokladov. Právo nahliadnuť do dokladov by malo byť realizované tak, aby splnilo svoj účel.

Uveďme si modelovú situáciu. Spor medzi majiteľkou bytu a spoločenstvom vlastníkov sa dostal na súd. Sudkyňa vyzve spoločenstvo, aby predložilo súdu doklady. Sudkyňa vraj nemôže spoločenstvu prikázať, ktoré doklady a dokumenty má predložiť (napr. fond opráv). Je to pravda?

Nemyslím si, že predloženiu akýchkoľvek dokladov Civilný sporový poriadok, ktorým sa majú súdy riadiť, bráni. Ak bude vôľa sudcu a návrh na vykonanie dôkazov bude urobený správne, nič tomu nebráni.

Určite je však nápomocné, ak žalobkyňa dôkazy a listinné podklady označí – ak ich bližšiu špecifikáciu nepozná, resp. iba vie, že existujú faktúry napríklad za dodávky tepla a pod.

Navyše, do úvahy prichádza aj vyžiadanie celej účtovnej evidencie spoločenstva.

Diktuje zákon formu, ako by malo ročné vyúčtovanie vyzerať? Čo by malo obsahovať?

V súčasnosti neexistuje právny predpis, ktorý by uceleným spôsobom upravoval obsah vyúčtovacej faktúry. Z vyúčtovania by malo byť zrejmé, aké položky sú predmetom vyúčtovania, náklad na celý objekt a spôsob jeho rozpočítania a náklad na konkrétny byt. Náklady sa následne porovnajú so zaplatenými zálohovými platbami  a uvedie sa výsledok vyúčtovania, ktorým môže byť preplatok alebo nedoplatok.

Čo sa týka rozpočítania nákladov na vykurovanie na plochu, to je už minulosťou. V zmysle zákona č. 100/2014, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, všetky bytové domy, ktoré majú celkovú podlahovú plochu viac ako 500 m2 a sú zásobované centrálnym zdrojom tepla, musia byť od 1. januára 2017 povinne vybavené pomerovými rozdeľovačmi alebo meračmi tepla, ktoré umožňujú rozpočítať náklady na vykurovanie medzi konečných spotrebiteľov na základe ich skutočnej spotreby.

Podľa čoho by sa malo rátať vyúčtovanie nákladov (fond opráv)? Podľa počtu bytov alebo podľa rozlohy bytov?

Kritérií, podľa ktorých sa vypočítava vyúčtovanie nákladov je viac – jednak sú to vstupné faktúry z minulosti, predpokladané výdavky, pričom veľké, resp. zásadné slovo, tu majú vlastníci. To však neznamená, že ich hlasovanie nemá zohľadňovať zákon, ktorý na viacerých miestach odkazuje na mieru využívania jednotlivých častí bytového domu. Inak povedané, podľa rozlohy, počtu osôb, ktoré užívajú byt.

Ak by sa rozpočítavalo podľa bytov, extrémnym príkladom môže byť zjavná nerovnosť, ak by rovnaké náklady mal platiť vlastník mezonetu o rozlohe 200m2 a vlastník garsónky.

Ako hovorí § 10 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pri určení preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome zohľadnia mieru využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov.

Tiež § 7b ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pojednáva o tom, že pri rozúčtovaní je spoločenstvo povinné zohľadniť mieru využívania spoločných častí a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome.

Má správca právo odpojiť vlastníčku bytu od vody, ak eviduje na jej strane nedoplatok vy výške napr.    40 eur a odpojenie si odhlasovali aj vlastníci bytov na schôdzi?

Odpojiť vlastníčku bytu od vody a kúrenia bez jej vedomia a kvôli nedoplatku 40 eur nie je podľa môjho názoru v žiadnom prípade s princípom proporcionality, primeranosti alebo inak – slušnosti, a teda je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa môjho názoru môže ísť dokonca o trestný čin, o to viac ak existujú aj iné, legálne cesty, napr. vymáhanie nedoplatku súdnou cestou.

Môže dať spoločenstvo kvôli nedoplatku 40 eur byt do dražby?

Určite nie. Je to v rozpore s § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách.

Dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000 eur.

V prípade, ak potrebujete pomôcť alebo pri ochrane Vašich práv, pokojne sa ozvite našej advokátskej kancelárii. 

1 2 3 4