Ako neplatiť zbytočne pokutu správcovi dane alebo aká je jedna z možností právnej obrany daňového subjektu v prípade, ak správca dane v daňovej kontrole zistí nedostatky a za tieto nedostatky chce uložiť pokutu? Venujeme sa udeleným pokutám v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,Zákon o účtovníctve“).
Podľa ust. § 38 ods. 8 Zákona o účtovníctve platí: ,,Daňový úrad uloží pokutu podľa odseku 2 do jedného roka odo dňa, keď sa o správnom delikte dozvedel, najneskôr však do piatich rokov od skončenia účtovného obdobia, v ktorom k správnemu deliktu došlo.“
Z citovaného ustanovenia Zákona o účtovníctve vyplývajú dve lehoty, v ktorých je správca dane oprávnený uložiť pokutu daňovému subjektu za správny delikt. Ide o (i) tzv. subjektívnu jednoročnú lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa správca dane o správnom delikte dozvedel, a o (ii) tzv. objektívnu päťročnú lehotu, ktorá plynie od skončenia účtovného obdobia, v ktorom k správnemu deliktu došlo. Na účely tohto článku sa zameriame len na subjektívnu lehotu, nakoľko v právnej praxi je možné sa s jej zmeškaním správcom dane stretnúť frekventovanejšie.
Subjektívna lehota na uloženie pokuty správcom dane daňovému subjektu je jednoročná a plynutie odo dňa, kedy sa správca dane dozvedel o správnom delikte. Na zistenie, či správca dane uložil pokutu v tejto zákonnej lehote je potrebné identifikovať nielen začiatok jej plynutia, ale aj okamih, kedy sa pokuta po právnej stránke považuje za uloženú.
Začiatok lehoty
Začiatok tejto lehoty
je naviazaný na deň, kedy sa správca dane dozvedel o správnom delikte. Podľa nášho názoru, v právnej praxi je za tento okamih možné považovať najneskôr deň vyhotovenia protokolu z daňovej kontroly, nakoľko min. v tento deň musel správca dane konštatovať porušenie zákona do protokolu z daňovej kontroly. Uvedený deň považujeme za najneskorší a keďže zákon výslovne nenaviazal začiatok plynutia tejto lehoty na písomné konštatovanie porušenia právnych predpisov správcom dane do protokolu, ale začiatok lehoty naviazal na subjektívny prvok vedomosti (tzn. kedy sa správca dane o správnom delikte dozvedel), sme toho názoru, že z okolností prípadu môže vyplynúť aj iný, skorší deň (takýto postup v právnej obrane je nevyhnutný v prípade, ak správca dane uložil pokutu tesne pred uplynutím jednoročnej lehoty, a teda formálne správca dane uložil pokutu ,,v lehote“). Vyššie uvedeným postupom môže daňový subjekt identifikovať rozhodujúci dátum začatia plynutia lehoty.
Ďalším dôležitým aspektom je identifikácia okamihu, kedy sa považuje pokuta za uložená. Správcovia dane často v záujme uložiť a vymôcť pokutu od daňového subjektu považujú za okamih uloženia pokuty deň vydania rozhodnutia, ktorým sa pokuta ukladá daňovému subjektu. Tento postup však nie je správny a je v rozpore so zákonom. Pokuta je správcom dane uložená až dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola pokuta uložená. Nie vydaním, resp. doručením tohto rozhodnutia.
Tu hneď narážame na komplikovanejšiu situáciu pre správcu dane, pretože ten musí nielen vydať a doručiť rozhodnutie o uložení pokuty do jedného roka, od kedy sa o správnom delikte dozvedel, ale musí si úkony naplánovať tak, aby v tejto jednoročnej lehote rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť. Inými slovami a zjednodušene, rozhodnutie o uložení pokuty musí byť v tejto jednoročnej lehote daňovému subjektu doručené a nemôže byť voči nemu už prípustný riadny opravný prostriedok. Napr. už len podaním odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu o uložení pokuty toto rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť, a teda na účely zániku práva správcu dane uložiť pokutu, táto pokuta stále nebola uložená. Po podaní odvolania je potrebné počkať na rozhodnutie odvolacieho orgánu a doručenie tohto rozhodnutia odvolacieho orgánu daňovému subjektu. Ak by aj odvolací orgán právoplatne rozhodol až po uplynutí jednoročnej lehoty, rozhodnutie o uložení pokuty by bolo vydané nezákonne.
Možnosti právnej obrany
Okrem podania odvolania existujú aj ďalšie (samozrejme plne legálne) spôsoby, ktorými je možné zlepšiť pozíciu daňového subjektu, najmä čo sa vyššie uvedenej lehoty týka. Výsledkom správne nastavenej právnej obrany môže byť situácia, že správcovi dane zanikne právo uložiť pokutu a daňový subjekt ju nebude musieť zaplatiť.
Náš vyššie uvedený právny názor podporuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. mája 2009, sp. zn. 3 Szd 3/2009 platí:
,,Odvolací súd zastáva názor, že pod pojmom ,,uloženia“ sankcie je možné rozumieť také štádium konania a rozhodnutia, keď výrok rozhodnutia o dôvode a výške sankcie je záväzný a nezmeniteľný, pričom zákonom stanovená lehota na uloženie sankcie musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákonnosť rozhodnutia je predmetom súdneho preskúmania.“
Poukázať je možné aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Sžo/47/2016, kde Najvyšší súd ako svoj právny názor uviedol:
,,...správny orgán musí o uložení pokuty právoplatne rozhodnúť len v rámci týchto dvoch lehôt súčasne.“
,,Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/21/2001 z 25. septembra 2001).“
Musíme konštatovať aj ten fakt, že správca dane musí na uplynutie vyššie uvedenej lehoty prihliadať aj z úradnej povinnosti. V právnej praxi sa to však nestáva a správca dane často uplynutie tejto lehoty prehliada, resp. uvedie, že zastáva iný právny názor, a pokutu od daňového subjektu požaduje aj tak zaplatiť. V takom prípade prichádza do úvahy (za splnenie zákonných podmienok) podanie správnej žaloby na súd. Súdy majú v otázke uplynutia prekluzívnych lehôt vytvorenú už zaužívanú prax, preto v prípade, ak správca dane uložil pokutu napriek zmeškaniu zákonnej lehoty, netreba sa obávať brániť aj na súde.
Odporúčania na záver
Záverom tohto článku možno uviesť, že aj keď správca dane má zákonnú povinnosť právoplatne uložiť pokutu v rámci vyššie spomenutej subjektívnej a objektívnej lehoty a na svoje vlastné zmeškanie lehoty prihliadať, právna prax je často opačná. Správcovia dane vo veľa prípadoch postupujú voči daňovému subjektu s cieľom pokutu uložiť a vymôcť, pričom svoje vlastné pochybenia často prehliadajú alebo zmenšujú ich význam. Je preto na daňovom subjekte, aby si svoje práva strážil, a to prípadne aj v správnom súdnictve. Efektívne nastaviť obranu daňového subjektu vyžaduje odborné právne skúsenosti, preto treba dať pozor na to, že uplatnenie množstva právnych inštitútov obrany daňového subjektu je spojených so zákonnými (často aj formálnymi) náležitosťami, ktorých nesplnenie môže viesť až k zlyhaniu prvotne dobre nastavenej právnej obrane. Ako typický príklad možno poukázať na povinnosť daňového subjektu vyčerpať dostupné opravné prostriedky pred podaním žaloby v správnom súdnictve. Daňový subjekt síce môže mať po právnej stránke pravdu, ak však zmeškal lehotu na podanie opravného prostriedku alebo neskôr lehotu na podanie správnej žaloby, napriek tomu, že správca dane mohol postupovať nezákonne, právoplatne uloženú pokutu bude musieť daňový subjekt zaplatiť.
V tejto oblasti poskytujeme odborné právne služby, preto pokiaľ sa voči Vám vedie daňová kontrola, prípadne tá bola ukončená a vzhľadom na jej výsledky je možné predpokladať ukladanie pokuty správcom dane, neriskujte a pokojne nás kontaktujte. Advokátska kancelária sa na Váš prípad pozrie, posúdime možnosti právnej obrany a vo Vašej veci Vás zastúpime.
