ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA KADUC & PARTNERS s. r. o.
Rozvod manželstva KADUC & PART ERS

Rozvod manželstva v praxi 

Mgr. Laura Michaličková

V dnešnej dobe je rozpad a následný rozvod manželstva žiaľ pomerne častým fenoménom, preto sme sa rozhodli pre Vás pripraviť tento článok, v ktorom Vás prevedieme celým procesom rozvodového konania.

Ktoré dôvody sú relevantné na rozvod manželstva?

Zákon o rodine v § 22 uvádza, že k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť iba v odôvodnených prípadoch.

Z uvedeného ustanovenia môžeme vyvodiť záver, že rozvod manželstva je jedinou prípustnou formou zániku manželstva za života oboch manželov a zároveň, že je možné k nemu pristúpiť iba v odôvodnených prípadoch. Odôvodnenosť rozvodu je daná dvomi zákonnými dôvodmi, ku ktorým musí súd dospieť vo svojom rozhodnutí o rozvode manželstva, a to konkrétne:

  • manželstvo už viac neplní svoj účel; a zároveň
  • od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Ako podať návrh na rozvod manželstva a čo všetko musí obsahovať?

Návrh na rozvod manželstva môže podať ktorýkoľvek z manželov a to na okresný súd, v ktorého obvode mali s manželom posledné spoločné bydlisko, ak v obvode tohto súdu má bydlisko aspoň jeden z nich.

Je však potrebné uviesť, že na rozvod manželstva neexistuje právny nárok, teda závisí iba od úvahy súdu, či manželstvo rozvedie alebo nie, resp. či sú podľa súdu naplnené vyššie uvedené dôvody alebo nie.

Návrh na rozvod manželstva musí obsahovať najmä:

  • označenie súdu, ktorému je určené;
  • osobné údaje navrhovateľa;
  • osobné údaje druhého manžela;
  • akej veci sa podanie týka;
  • opis skutkového stavu, konkrétnych príčin a dôvodov rozvratu manželstva;
  • návrh znenia rozhodnutia súdu;
  • dátum a podpis navrhovateľa.

V prípade ak z manželstva pochádzajú aj maloleté deti je s konaním o rozvod manželstva spojené aj konanie o úpravu manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode a preto musí návrh okrem už uvedeného obsahovať aj návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.

K návrhu je potrebné tiež priložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností, ako napr. sobášny list, rodné listy detí, rodičovskú dohodu atď.

Koľko stojí konanie o rozvod manželstva?

Za podanie návrhu na rozvod manželstva sa platí súdny poplatok vo výške 66,- eur, resp. 33,- eur pri elektronickom podaní.

Ak je rozvodové konanie „bezproblémové“, tak pri uvedenej sume sa môžu náklady zastaviť. Ak je však potrebné ďalšie dokazovanie v konaní (ako napr. psychologický posudok), tak náklady sa zvyšujú. Zároveň, ak sa manželia v konaní rozhodnú o právne zastúpenie advokátom, tak trovy konania o rozvode sa zvyšujú o náklady za právne služby. V takýchto konaniach to však býva spravidla tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, resp. každá zo strán si hradí svoje trovy konania sama.

Aký je ďalší postup po podaní návrhu na rozvod manželstva?

Po podaní návrhu na rozvod manželstva, súd (spravidla) vyzve druhého manžela, aby sa vyjadril k podanému návrhu. Po vyjadrení druhého manžela súd (spravidla) vytýči termín pojednávania, na ktorý predvolá obidvoch manželov.

Na pojednávaní súd (okrem iného) vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu manželstva a usiluje sa o ich zmierenie, vyslúchne obidvoch manželov, vykoná potrebné dokazovanie a pod. Osobitne je však potrebné uviesť, že aj v prípade, ak si zvolíte v konaní o rozvod manželstva právne zastúpenie, bude mať súd (zrejme) za potrebu Vás osobne v konaní vyslúchnuť.

V článku sme niekoľkokrát uviedli pojem ako „spravidla“, „najmä“, „okrem iného“ a pod., a to z toho dôvodu, že uvedené skutočnosti závisia od konkrétnych okolností daného prípadu.

Preto, ak chcete mať predstavu, ako by rozvodové konanie prebiehal rozvod manželstva vo Vašom prípade, prípadne čo všetko je potrebné uviesť do návrhu na rozvod, prípadne máte záujem o právne zastupovanie v rozvodovom konaní, tak nás pokojne kontaktujte a my Vám radi pomôžeme.

Vrátenie daru obdarovanému - KADUC advokátska kancelária

Vrátenie daru – možno žiadať späť dar, ktorý som daroval? 

Mgr. Laura Michaličková

Na položenú otázku a vrátenie daru nám dáva odpoveď Občiansky zákonník v § 630, kde je uvedené, že: „Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.“

Zákon však nedáva odpoveď na to, ako sa môže darca domáhať vrátenia daru, kto sa považuje za členov rodiny, čo možno rozumieť pod hrubým porušením dobrých mravov a preto Vám na tieto otázky dáme odpoveď my v nasledujúcich riadkoch.

Právo na vrátenie daru

Už zo znenia zákona vyplýva, že darca má právo darovanie odvolať a to vtedy, ak sa obdarovaný správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, pričom toto správanie smeruje voči darcovi alebo voči členom darcovej rodiny.

Darca môže uplatniť právo na vrátenie daru jednostranným právnym úkonom voči obdarovanému, ktorý možno uskutočniť aj ústne (z dôvodu právnej istoty však odporúčame písomnú formu), teda právny úkon odvolania darovania nevyžaduje pre platnosť písomnú formu.

Právny úkon odvolania darovania by mal obsahovať okrem prejavu vôle darcu o požiadavke vrátenia daru aj určenie toho, čo darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu, príp. voči členom jeho rodiny. Zároveň darca musí jednoznačne označiť adresáta prejavu, teda obdarovaného a právny úkon musí spĺňať aj všeobecné náležitosti právneho úkonu.

V prípade, ak obdarovaný odmieta darcovi dar dobrovoľne vydať, môže sa darca domáhať jeho vydania žalobou na súde.

Členovia rodiny a vrátenie daru

Ako sme už vyššie uviedli, právo na vrátenie daru zakladá nielen nevhodné správanie sa obdarovaného voči darcovi, ale aj voči členom jeho rodiny, pričom Občiansky zákonník bližšie neuvádza koho možno považovať za členov rodiny darcu.

Súdna prax podporne používa pre výklad pojmu rodina v tomto prípade ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka, ktoré vymedzuje blízke osoby a to nasledovne: „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“

Za členov rodiny v zmysle uvedeného preto možno pokladať predkov a potomkov (teda príbuzných v priamom rade), súrodencov, manžela a osoby v obdobnom ako rodinnom pomere k darcovi, pokiaľ by darca ujmu, spôsobenú niektorej z týchto osôb, dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu.

Hrubé porušenie dobrých mravov

Nielen Občiansky zákonník, ale ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Preto je úlohou súdov vyhodnotiť, či konkrétne správanie obdarovaného možno považovať za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

Za hrubé porušenie dobrých mravov považuje súdna prax najmä správanie vyznačujúce sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou, pričom jeho vonkajším prejavom môže byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod.

Pri posudzovaní správania sa obdarovaného súd berie do úvahy a hodnotí aj správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (tzv. princíp vzájomnosti).

Za právne relevantné možno však považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu.

Naopak, za hrubé porušenie dobrých mravov súdy nepovažujú napr. predaj darovanej veci cudzej osobe, nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí a pod.

Darca však nemôže odôvodňovať odvolanie darovania okolnosťami, ktoré mu boli známe v čase darovania, teda darca sa nemôže dovolávať vrátenia daru z dôvodov, ktoré nastali či existovali v dobe pred darovaním.

Ako postupovať pri vrátení daru?

Naplnenie predpokladov odvolania darovania treba vždy posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu a preto ak by ste mali záujem o posúdenie, či sú uvedené predpoklady splnené, príp. by ste mali záujem o právne služby – ako prípravu odvolania darovania, žaloby na súd a pod., tak nás kľudne kontaktujte.

 

Reštitučné nároky KADUC & PARTNERS

Konanie o reštitučných nárokoch – základný prehľad

Mgr. Kristína Melišková

S dôsledkami minulých režimov sa mnohí vyporiadavajú ešte do dnešných dní. Jedným z následkov sú aj spôsobené majetkové krivdy spočívajúce v skutočnosti, že v dotknutom období, t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 prešlo vlastníctvo k niektorým pozemkom na štát alebo na právnickú osobu, a to zákonom predpokladaným spôsobom. Spôsoby prechodu sú definované v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

Ako je možné v tejto situácii postupovať, resp. je ešte vôbec možné realizovať nejaký postup k náprave spôsobených majetkových krívd? Na túto, ako aj na ďalšie otázky súvisiace s reštitučným konaním sa Vám pokúsime odpovedať v nasledujúcich riadkoch.

Zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom

Zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom obdobie od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 označuje ako rozhodujúce obdobie, v ktorom prešlo vlastníctvo k pozemku na štát alebo na inú právnickú osobu, v dôsledku napr. výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, odňatím pozemku bez náhrady, postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, zmluvou o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni, vyvlastnením bez vyplatenia náhrady alebo iným postupom uvedeným v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby. Pokiaľ táto osoba zomrela či bola vyhlásená za mŕtvu do pozície oprávnenej osoby sa dostáva štátny občan Slovenskej republiky – fyzická osoba, ktorej túto možnosť ukladá zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom v ustanovení § 2, napr. dedič zo závetu nadobúdajúci celé dedičstvo alebo iba časť – dedičský podiel, deti a manžel/manželka zomrelej/vyhlásenej za mŕtvu osoby.

Od oprávnených osôb je nutné odlišovať povinné osoby, ktorými sú právnické osoby majúce právo hospodárenia alebo právo správy k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky a poľnohospodárske družstvá.

Osoba, ktorá sa domnieva, že by mala byť v pozícii oprávnenej osoby si mohla uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k pozemku do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade príslušnom podľa obvodu, v ktorom oprávnená osoba vlastnila pozemok. Neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká. Obvodný pozemkový úrad následne rozhoduje vo veci, pričom rozhoduje o navrátení vlastníctva k (pôvodnému) pozemku, prípadne rozhoduje o priznaní práva na náhradu za pozemok.

Obvodný pozemkový úrad

Obvodný pozemkový úrad rozhoduje aj o priznaní práva na náhradu za pôvodný pozemok, a to z dôvodu prípadnej existencie zákonnej prekážky, pre ktorú nemôže byť vlastníctvo k pôvodnému pozemku vrátené. Medzi zákonné prekážky upravené v ustanovení § 6 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom zaraďujeme najmä skutočnosť, že pozemok je vo vlastníctve inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby, na pozemku je situovaný cintorín, pozemok sa nachádza v obvode projektu schválených pozemkových úprav a iné. Z dôvodu existencie zákonnej prekážky môžu byť do vlastníctva oprávnenej osoby bezodplatne prevedené iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a bonite porovnateľnej s pôvodným pozemkom. Slovenský pozemkový fond na svojom webovom sídle zverejňuje zoznam pozemkov potenciálne využiteľných ako náhradné pozemky, zoznam aktualizuje dvakrát ročne.

Potom, ako obvodný pozemkový úrad prizná oprávnenej osobe existenciu práva na náhradu za pôvodný pozemok, oprávnená osoba by mala Slovenský pozemkový fond vyzvať na vydanie náhrady najneskôr do troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia obvodného pozemkového úradu, pričom v tejto výzve uvedie akú formu náhrady požaduje – náhradný pozemok alebo náhrada v peniazoch. Márnym uplynutím tejto lehoty právo oprávnenej osoby zaniká.

Náhradný pozemok sa poskytuje primárne v katastrálnom území, v ktorom sa nachádzal pôvodný pozemok, resp. v inom katastrálnom území danej obce. Pokiaľ taký pozemok nie je možné poskytnúť, vhodnou náhradou môže byť aj pozemok nachádzajúci sa v katastrálnom území bezprostredne susediacich obcí a pokiaľ ani takého pozemku niet, je možné poskytnúť náhradný pozemok v okrese kde sa nachádzal pôvodný pozemok.

Slovenský pozemkový fond realizuje ponukové konanie, ktoré pozostáva z troch ponukových prerokovaní kedy ponúkne oprávnenej osobe náhradný pozemok. Oprávnená osoba tiež môže Slovenskému pozemkovému fondu dať protiponuku spočívajúcu v písomnej ponuke iného náhradného pozemku. Oprávnená osoba protiponuku musí doručiť najneskôr päť pracovných dní pred samotným prerokovaním ponuky náhradného pozemku Slovenského pozemkového fondu. Oprávnená osoba môže ponuku trikrát odmietnuť a následne sa jej poskytne náhrada v peniazoch.

Predpokladom poskytnutia náhrady v peniazoch je určenie primeranej výšky náhrady v peniazoch čo Slovenský pozemkový fond zabezpečuje aplikáciou ustanovenia § 8a zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom odkazujúcom na cenový predpis platný ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Týmto právnym predpisom je vyhláška Ministerstva financií, cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov, ako aj jej novelizácia – vyhláška č. 289/1990 Zb..

Keďže mnohokrát aplikačná prax, predovšetkým pri poskytovaní náhrady za pôvodné pozemky či už vo forme náhradného pozemku alebo aj peňažnej náhrady, prináša mnohé problémy a nejasnosti náš skúsený tím právnikov a advokátov Vám ochotne poskytne pomocnú ruku pri hľadaní vhodné riešenia aj počas reštitučného konania, a preto neváhajte obrátiť sa na nás.

RPVS výmaz KADUC & PARTNERS

Výmaz oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora – stručné zhrnutie postupu

Mgr. Kristína Melišková

Právnu úpravu problematiky registra partnerov verejného sektora nachádzame v zákone č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o RPVS“). Právny predpis upravuje nielen vymedzenie základných pojmov súvisiacich registrom partnerov verejného sektora, ale rámcovo aj postup registrácie, zapisované údaje či sankčné konanie. V tomto článku si však priblížime kroky smerujúce k výmazu zapísanej oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora.

Oprávnená osoba je odborný subjekt, ktorým môže byť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona o RPVS napríklad advokát, notár, banka, daňový poradca či audítor. Oprávnená osoba plní povinnosti oprávnenej osoby vyplývajúce zo zákona o RPVS na základe dohody o plnení povinností oprávnenej osoby pre partnera verejného sektora. Podstatou činnosti oprávnenej osoby je predovšetkým verifikácia a zápis/výmaz partnera verejného sektora z registra partnerov verejného sektora, ako aj komunikácia s registrovým orgánom –  Okresným súdom Žilina. Oprávnená osoba je tiež (spolu)zodpovedná za správnosť údajov zapísaných v registri partnerov verejného sektora týkajúcich sa partnera verejného sektora, a preto je povinná pri výkone svojich činnosti postupovať s odbornou starostlivosťou, nestranne a dôsledne.

Zákon o RPVS v ustanovení § 19 uvádza aj skutočnosti, kedy je subjekt vylúčený z možnosti vykonávania úkonov oprávnenej osoby, a to najmä v prípade, ak je v tej istej veci zároveň aj partnerom verejného sektora alebo konečným užívateľom výhod partnera verejného, pre ktorého má plniť aj povinnosti oprávnenej osoby, ak by konečný užívateľ výhod a oprávnená osoba boli totožnou fyzickou osobou, prípadne ak by oprávnená osoba mala akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora eventuálne k členom jeho orgánov prečo by mohlo dôjsť k spochybneniu nestrannosti oprávnenej osoby.

Oprávnená osoba je pre partnera verejného sektora významný subjekt, pričom dávame do pozornosti, že každý partner verejného sektora môže mať podľa ustanovenia § 4 ods. 8 zákona o RPVS zapísanú vždy iba jednu oprávnenú osobu.

V prípade ak nastane situácia, že partner verejného sektora a oprávnená osoby ukončia vzájomnú spoluprácu či už formou výpovede, dohody strán alebo odstúpením od dohody o plnení povinností oprávnenej osoby pre partnera verejného sektora je potrebné uskutočniť výmaz zapísanej oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora. S výmazom oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora súvisí povinnosť partnera verejného sektora určiť iný vhodný subjekt, ktorý by bude následne zaevidovaný registrovým orgánom ako nová oprávnená osoba partnera verejného sektora.

Postup výmazu oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora je možné uskutočniť buď na návrh samotnej oprávnenej osoby alebo na návrh partnera verejného sektora.

Ak po ukončení vzájomnej spolupráce podá návrh na výmaz oprávnenej osoby z registra partnerov verejného sektora oprávnená osoba aplikuje sa právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 10 ods. 2 zákona o RPVS. Oprávnená osoba podá návrh na výmaz z registra partnerov verejného sektora, registrujúci orgán bezodkladne oznámi výmaz oprávnenej osoby partnerovi verejného sektora a zároveň upozorní partnera verejného sektora, že je povinný zabezpečiť zápis novej oprávnenej osoby najneskôr do 30 dní od výmazu oprávnenej osoby a súčasne v tej iste lehote aj zabezpečiť identifikáciu konečného užívateľa výhod. Návrh na výmaz oprávnenej osoby sa podáva elektronicky prostredníctvom formulára uverejneného na webovom portáli Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v sekcii register partnerov verejného sektora https://rpvs.gov.sk/eSluzby, konkrétne časť „Zmena existujúceho partnera verejného sektora“.

Po ukončení vzájomnej spolupráce partnera verejného sektora a oprávnenej osoby môže byť uskutočnený výmaz oprávnenej osoby aj na návrh partnera verejného sektora tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 10 ods. 3 zákona o RPVS. Registrujúci orgán v tomto prípade bude uskutočňovať zmenu zapísaných údajov, pričom túto zmenu bude za partnera verejného sektora iniciovať už novo určená oprávnená osoba, a to spolu s overením identifikácie konečného užívateľa výhod. Predchádzajúcej oprávnenej osobe registrujúci subjekt už iba oznámi zápis novej oprávnenej osoby, a teda že bola vymazaná z registra partnerov verejného sektora. Aj v tomto prípade sa proces uskutočňuje prostredníctvom elektronických formulárov uverejnených na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky https://rpvs.gov.sk/eSluzby v sekcii „Zmena existujúceho partnera verejného sektora“.

Pokiaľ máte záujem byť zapísaný v registri partnerov verejného sektora alebo potrebujete poradiť s ďalším postupom súvisiacim s registráciou v registri partnerov verejného sektora neváhajte sa obrátiť na náš skúsený tím právnikov, ktorí vám pomôžu nájsť vhodné riešenie.

Výsluch svedka KADUC & PARTNERS

Výsluch svedka v trestnom konaní – 3. časť (účasť advokáta na výsluchu svedka)

Mgr. Laura Michaličková

V našich článkoch na tému výsluch svedka v trestnom konaní sme sa zaoberali priebehom výsluchu, aj výnimkami z povinnosti svedka svedčiť. Táto  časť je venovaná problematike účasti advokáta na výsluchu svedka, na ktorú má každý svedok nárok.

V praxi sme sa neraz stretli so situáciou, keď prídeme s naším klientom ako svedkom na výsluch a policajt, ktorý realizuje tento výsluch, našu účasť namieta a na výsluch nás odmieta pripustiť.

V tomto článku Vám zodpovieme prečo takéto konanie policajta nie je správne a zároveň Vám objasníme, s čím a ako Vám, ako svedkovi, môže Váš advokát pri výsluchu pomôcť.

Mám ako svedok pri výsluchu právo na právnu pomoc advokáta?

V zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania.

Z predmetného ustanovenia vyplýva, že každý, teda aj svedok, má (okrem iných) aj právo na účasť, resp. právnu pomoc advokáta počas jeho výsluchu, pričom predmetné právo sa realizuje práve prostredníctvom advokáta.

Uvedené dosvedčil aj Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 3. júla 2008 (I. ÚS 248/07), v ktorom uvádza: „K porušeniu práva zakotveného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na právnu pomoc v konaní dôjde postupom polície, ak sťažovateľovi neumožní, aby ním zvolený advokát bol prítomný pri jeho výsluchu ako svedka. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod, aby svedok na rozdiel od osoby podávajúcej vysvetlenie nemal právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Toto právo svedka potvrdil aj nález Ústavného súdu 31. júla 2008 (IV. ÚS 76/08): „(…) samotný fakt, že toto právo nie je vo všeobecnej úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc.

Ústavný súd však v ďalšej časti citovaného rozhodnutia zo dňa 3. júla 2008 (I. ÚS 248/07) jedným dychom dodáva, že: „(…) v žiadnom prípade nejde o to, aby orgán činný v trestnom konaní mal povinnosť zaistiť advokáta v každom prípade alebo odkladať vykonanie svedeckej výpovede preto, že si svedok praje mať pri výsluchu svojho advokáta, ale len o povinnosť toto zastúpenie umožniť. Je preto vecou svedka, či sa rozhodne prísť na podanie svedeckej výpovede v sprievode svojho právneho zástupcu či sám.

Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že jedinou povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní je umožniť prítomnosť splnomocneného advokáta svedka pri jeho výsluchu a umožniť mu tak poskytnutie právnej pomoci.

Svedok je oprávnený, nie však povinný si zvoliť advokáta, ktorý mu poskytne právnu pomoc pri jeho výsluchu. Avšak, ak si svedok advokáta zvolí, ten splnomocnenie prijme a preukáže sa ním, tak svedok môže vypovedať za jeho prítomnosti, resp. orgán činný v trestnom konaní je povinný umožniť účasť advokáta pri jeho výsluchu.

Aktivita advokáta pri výsluchu svedka

Je potrebné si zosumarizovať s čím môže advokát svedkovi pri výsluchu pomôcť a s čím naopak nie.

V úvodnej fáze výsluchu (do skončenia poučenia svedka) sa svedok môže kedykoľvek radiť so svojím advokátom, napr. aj o tom, či má alebo nemá odoprieť výpoveď. Uvedené potvrdil aj Ústavný súd vo svojom už vyššie citovanom rozhodnutí (IV. ÚS 76/08), keď uvádza: „Svedok má totiž právo za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 130 Trestného poriadku odoprieť výpoveď. Je preto namieste, aby mal možnosť sa poradiť o výkone tohto svojho práva.“

Vo fáze samotného výsluchu svedka (po poučení) sa môže svedok so svojím advokátom poradiť, či má alebo nemá odpovedať na konkrétnu položenú otázku, avšak advokát nesmie svedka ovplyvňovať. Advokát taktiež nemôže svedkovi klásť otázky a ani iným spôsobom zasahovať do výpovede, pokiaľ nie sú porušované práva svedka.

Ak o to svedok a/alebo advokát počas výsluchu požiadajú, tak by im mala byť daná možnosť poradiť sa bez prítomnosti tretej osoby. V praxi sa to (väčšinou) deje tak, že svedok so svojím advokátom vyjdú z miestnosti, kde sa vykonáva výsluch. Iniciovať túto poradu by mal najmä svedok. Oprávnenie svedka poradiť sa so svojím advokátom bez prítomnosti tretej osoby vychádza z dôvernosti poskytovania právnych služieb.

V skratke povedané, úloha advokáta pri výsluchu svedka spočíva najmä v pomoci svedkovi uplatniť svoje práva a dbať na ich dodržiavanie počas celej doby výsluchu.

Ak chcete mať istotu, že Vaše práva ako svedka nebudú počas Vašej výpovede porušované, pokojne sa obráťte na našu advokátsku kanceláriu, ktorá Vám rada poskytne právnu pomoc.

Výsluch svedka KADUC & PARTNERS

Výsluch svedka v trestnom konaní – 2. časť (výnimky z povinnosti svedčiť)

Mgr. Laura Michaličková

Aké sú výnimky z povinnosti svedčiť? V nadväznosti na článok o priebehu výsluchu svedka, kde sme sa zaoberali pojmom “svedok” a následne priebehom výsluchu svedka, sme pripravili sme článok, ktorý je venovaný výnimkám z povinnosti svedčiť.

Povinnosť svedčiť

V zmysle § 127 ods. 1 Trestného poriadku: „Každý je povinný dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie.“

Predmetné ustanovenie zákona stanovuje všeobecnú svedeckú povinnosť, ktorá spočíva v povinnosti dostaviť sa na predvolanie na výsluch a z povinnosti vypovedať ako svedok.

Povinnosť dostaviť sa na predvolanie na výsluch, ako jedna zo zložiek všeobecnej svedeckej povinnosti, má svoje hranice. Ak zdravotný stav riadne predvolaného svedka neumožňuje jeho účasť na výsluchu, na ktorý bol predvolaný, tak je povinný sa vopred OČTK alebo súdu ospravedlniť a zároveň predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára o jeho zdravotnom stave. Tu je však potrebné si dať pozor na to, že na ospravedlnenie neúčasti svedka na výsluchu nepostačujú bežné zdravotné dôvody alebo ochorenie. Musí ísť o taký zdravotný stav svedka, ktorý by v prípade účasti na výsluchu ohrozil jeho život alebo závažne zhoršil jeho zdravotný stav alebo by tu bolo reálne nebezpečenstvo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby.

Taktiež ani druhá zložka všeobecnej svedeckej povinnosti a to povinnosť vypovedať ako svedok neplatí bezvýhradne. Zo všeobecnej povinnosti vypovedať sú vyňaté/í:

  • osoby, ktoré používajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva;
  • poslanci NR SR, ktorí môžu odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie, a to aj keď už nie sú poslancami;
  • osoby, ktorých vypočúvanie je zakázané;
  • osoby, ktoré odoprú výpoveď.

V nasledujúcom texte tohto článku sa zameriame iba na bod 3) a 4), teda na zákaz výsluchu svedka a na právo svedka odoprieť výpoveď.

Zákaz výsluchu svedka

Nad záujmom, aby vypovedal svedok v trestnom konaní, za istých okolností prevažuje iný záujem (a to ochrana utajovaných skutočností a ochrana mlčanlivosti). Práve preto pozná Trestný poriadok inštitút „zákaz výsluchu svedka“.

Svedok nesmie byť vypočúvaný:

  • ohľadom okolností, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, avšak okrem prípadu, že bol svedok od povinnosti mlčanlivosti o obsahu tejto skutočnosti príslušným orgánom oslobodený;
  • vtedy, ak by svojou výpoveďou porušil povinnosť mlčanlivosti uloženú alebo uznanú zákonom alebo medzinárodnou zmluvou (napr. povinnosť mlčanlivosti advokáta v zmysle zákona o advokácii), avšak okrem prípadu, keby bol svedok od tejto povinnosti oslobodený príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme má túto povinnosť.

Na uvedený zákaz výsluchu svedka musí OČTK a súd prihliadať z úradnej povinnosti. Uvedené znamená, že aj keby chcel sám svedok vypovedať, tak nesmie byť vypočúvaný, pokiaľ nebol od povinnosti držať v tajnosti okolnosti, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť oslobodený alebo nebol oslobodený od povinnosti mlčanlivosti uloženej zákonom alebo medzinárodnou zmluvou.

Právo odoprieť výpoveď

Trestný poriadok chráni aj niektoré medziľudské vzťahy, ktoré sú pre danú osobu, ktorá má vypovedať ako svedok, tak dôležité, že nie je možné od tejto osoby žiadať, aby vypovedala v neprospech obvineného alebo v neprospech seba či inej osoby, ktorej by mohla privodiť svojou výpoveďou nebezpečenstvo trestného stíhania.

Svedok má právo odoprieť výpoveď z nasledujúcich dôvodov:

  • príbuzenský vzťah svedka s obvineným – teda ak ide o svedka, ktorý je s obvineným príbuzný v priamom rade (tzn. predok alebo potomok), jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh;
  • nebezpečenstvo privodenia trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám – teda ak ide o svedka, ktorý by výpoveďou mohol spôsobiť trestné stíhanie sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi, druhovi alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere (napr. milenecký vzťah), ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu;
  • porušenie spovedného tajomstva alebo tajomstva informácie – teda ak ide o svedka, ktorý by svojou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

OČTK a súd (na rozdiel od zákazu výsluchu svedka) neprihliadajú na možnosť odopretia výpovede svedka z úradnej povinnosti, ale iba vtedy, ak svedok svoje právo využije a vypočúvajúcemu výslovne oznámi jeho využitie, teda uvedie dôvod, pre ktorý sa rozhodol odmietnuť vypovedať.

Ak by Vám čokoľvek nebolo jasné, prípadne by ste si želali niečo vysvetliť hlbšie alebo by ste chceli našu právnu pomoc pri Vašom výsluchu, na ktorú máte v zmysle Ústavy SR právo, prečítajte si náš článok o účasti advokáta na výsluchu alebo nás rovno nás kontaktujte.

Výsluch svedka KADUC & PARTNERS

Výsluch svedka v trestnom konaní – 1. časť (priebeh samotného výsluchu svedka)

Mgr. Laura Michaličková

Boli ste predvolaný orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, aby ste vypovedali ako svedok? V tomto článku sa dozviete o tom, kto sa označuje ako svedok v trestnom konaní a aj o tom, ako prebieha samotný výsluch svedka v trestnom konaní.

Pojem svedok

Svedkom v trestnom konaní je fyzická osoba, ktorá bola predvolaná orgánom činným v trestnom konaní (teda prokurátorom alebo policajtom) alebo súdom, aby ako svedok vypovedala o skutočnostiach, ktoré sama videla, počula, ochutnala, ovoňala alebo inak pozorovala svojimi zmyslami a ktoré sú dôležité pre trestné konanie. Svedkom je tiež fyzická osoba, ktorá sa sama či z podnetu niektorej zo strán dostavila za účelom jej vypovedania o skutočnostiach, ktoré sama vnímala, k orgánu činnému v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) alebo k súdu.

Svedok je nezastupiteľný inou osobou, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi vlastnými zmyslami a tak získal poznatky o veci priamym a bezprostredným pozorovaním.

Okrem časti trestného konania týkajúcej sa rozhodovania o svedočnom (teda o náhrade nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy alebo iného ušlého príjmu v súvislosti s podaním svedeckej výpovede), svedok nie je subjektom trestného konania. Je tomu tak preto, lebo aj keď je výpoveď svedka pre dokazovanie a následné rozhodnutie celého prípadu kľúčová, svedok nevykonáva vplyv na priebeh konania a Trestný poriadok mu nepriznáva niektoré procesné práva alebo povinnosti (napr. svedok nemá právo nahliadať do vyšetrovacieho spisu).

Priebeh výsluchu svedka

  1. Príprava výsluchu

Na zabezpečenie prítomnosti svedka na výsluchu slúžia nasledovné prostriedky: predvolanie, predvedenie a zabezpečenia svedka.

OČTK alebo súd riadne predvolá svedka zvyčajne poštou, ale nie je vylúčené ani predvolanie doručené osobne, telefonicky alebo emailom. O riadne predvolanie pôjde vtedy, ak sa osoba, ktorá má vypovedať ako svedok, včas a zrozumiteľne z predvolania dozvie – kedy, kam a v akej veci sa má dostaviť. Súčasťou predvolania je aj poučenie o následkoch nedostavenia sa na výsluch (teda predvedenie a/alebo poriadková pokuta).

Každý je povinný dostaviť sa na predvolanie OČTK a/alebo súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Povinnosť dostaviť sa na výsluch a svedčiť však neplatí absolútne, pričom výnimky nájdete v článku – výnimku z povinnosti svedčiť. Svedok, ktorý bol riadne predvolaný a bez dostatočného ospravedlnenia sa na výsluch nedostaví, môže byť predvedený.

V konaní pred súdom môže byť svedok aj zabezpečený a to vtedy, ak sa napriek riadnemu predvolaniu na konanie pred súdom nedostavil, zároveň sa minulo účinkom aj nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno zabezpečiť inak. Súd môže za účelom výsluchu nariadiť, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol predvedený príslušníkom Policajného zboru alebo Vojenskej polície.

  1. Samotný priebeh výsluchu

Samotný priebeh výsluchu svedka prebieha (resp. by mal prebiehať) v nasledovnom postupe:

  • Zistenie totožnosti svedka – pred výsluchom svedka OČTK alebo súd overí totožnosť svedka a zapíšu jeho údaje do zápisnice o výsluchu svedka, preto je potrebné si na výsluch priniesť doklad totožnosti.
  • Zistenie pomeru svedka k veci a k stranám trestného konania, resp. aj iných okolností potrebných na zistenie jeho nezaujatosti a hodnovernosti.
  • Poučenie svedka – pred výsluchom svedka je potrebné ho poučiť:
  1. V akej veci bude vypočutý a pre aký trestný čin sa vedie trestné konanie – svedok má právo vedieť k čomu má vypovedať a vo vzťahu k akej osobe (príp. osobám) obvineného bude vypočutý.
  2. O význame svedeckej výpovede – ako jeho občianskej povinnosti vo verejnom záujme.
  3. O jeho práve odoprieť výpoveď v článku o výnimkách z povinnosti svedčiť.
  4. O zákaze výsluchu svedka tiež v článku o výnimkách z povinnosti svečiť.
  5. O povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčať, ako aj o trestných následkoch krivej výpovede.
  6. O nároku na svedočné.
  • Zloženie prísahy – na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí je svedok pred výsluchom povinný zložiť prísahu.
  • Samotná výpoveď svedka – svedkovi sa najskôr musí dať priestor nato, aby súvisle vypovedal všetko, čo sám o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti – monológ svedka. Po monológu prichádza na rad dialóg so svedkom. OČTK, súd, príp. advokát obvineného môžu klásť svedkovi otázky na doplnenie jeho výpovede alebo na objasnenie neúplností, nejasností alebo rozporov. Otázky sa musia klásť zrozumiteľne a ohľaduplne. Nesmú sa klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté ako na otázku odpovedať (sugestívne otázky) a ani otázky klamlivé, resp. otázky, ktoré predpokladajú nejaké skutočnosti, ktoré ešte neboli doposiaľ potvrdené (kapciózne otázky). Svedka však možno vypočúvať iba v miere nevyhnutnej pre trestné konanie, teda len v súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné konanie, resp. len v súvislosti s osobami, ktoré sa na skutku zúčastnili.
  1. Dokumentácia a záver výsluchu svedka

Po ukončení výsluchu sa predloží zápisnica svedkovi na podpis, ktorý má právo si ju pred podpisom prečítať. Svedok môže žiadať o doplnenie svojej výpovede, o opravu zápisnice a zároveň má právo odmietnuť ju podpísať, ak nesúhlasí s jej znením. Svedok však nedostane kópiu zápisnice o výsluchu, keďže tak ako sme už uviedli, nie je subjektom trestného konania a preto v zmysle Trestného poriadku nemá právo nahliadať do spisu. Uvedené však neznamená, že si ju nemôžete vypýtať, ale nemajú povinnosť Vám ju dať.

Ak by ste mali záujem dozvedieť sa o uvedenej problematike viac, rada Vám poradím.

Sexuálne zneužívanie online KADUC & PARTNERS

Môže byť (Vaše) dieťa sexuálne zneužívané v online priestore?

Mgr. Laura Michaličková

Žijeme v dobe, kedy deti často krát ovládajú prácu s počítačom, internetom a rôznymi aplikáciami lepšie ako my dospelí. Väčšina rodičov svoje deti na internete nekontroluje, pretože ich ani nenapadne, čo všetko sa vo virtuálnom svete môže diať.

Preto je cieľom tohto článku poukázať na (žiaľ) veľmi aktuálnu a čoraz menej tabuizovanú problematiku sexuálneho zneužívania detí v online priestore a poskytnúť odpoveď na otázku, kedy sa správa v online priestore adresovaná (Vášmu) dieťaťu stáva trestným činom.

Trestný čin sexuálneho zneužívania

Deti sú obzvlášť zraniteľné ľudské bytosti, ktoré sa práve kvôli svojej nevedomosti, nevinnosti a zraniteľnosti žiaľ ľahko stávajú obeťami sexuálneho zneužívania.

Trestný čin sexuálneho zneužívania je jeden z najzávažnejších trestných činov vôbec, pretože zasahuje do najintímnejšej oblasti osobnej integrity. Ak sa však obeťou sexuálneho zneužívania stane dieťa, tak v tom prípade ide ešte o závažnejší zásah do jeho vývoja.

Osobitnú ochranu detí pred sexuálnym zneužívaním nájdeme najmä v samotnom Trestnom zákone a to konkrétne medzi trestnými činmi proti ľudskej dôstojnosti. Trestný čin sexuálneho zneužívania má štyri základné skutkové podstaty v Trestnom zákone, ktoré sa nachádzajú v § 201, § 201a, § 201b a § 202.

Keďže je tento článok zameraný na sexuálne zneužívanie detí v online priestore, tak sa budeme v nasledujúcom texte zaoberať iba § 201a Trestného zákona, ktorý sa práve zameriava na našu problematiku.

Trestný čin sexuálneho zneužívania online

Informačné a komunikačné technológie prinášajú okrem obrovských výhod aj nové možnosti páchania trestnej činnosti, ktoré sa žiaľ nevyhýbajú ani detským obetiam. Slovenská republika reaguje na tieto nové formy trestnej činnosti zneužívajúce informačné a komunikačné technológie častejšími novelami Trestného zákona, čoho príkladom je práve aj už spomenuté ustanovenie § 201a Trestného zákona, ktoré bolo pridané do Trestného zákona v roku 2013.

V zmysle tohto ustanovenia: „Kto prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby navrhne dieťaťu mladšiemu ako pätnásť rokov osobné stretnutie v úmysle spáchať na ňom trestný čin sexuálneho zneužívania alebo trestný čin výroby detskej pornografie, pričom sám nie je dieťaťom, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

Tento trestný čin je možné spáchať iba prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby (napr. rôzne sociálne siete ako instagram, facebook, twitter a pod., rôzne mobilné aplikácie ako snapchat, whatsapp, telegram, viber, skype a pod.), pričom objektom jeho ochrany je zdravý mravný a fyzický vývoj osôb mladších ako 15 rokov, ktorý by mohol byť narušený predčasnými sexuálnymi aktivitami.

Správa adresovaná (Vášmu) dieťaťu sa stáva trestnou už vtedy, ak adresujúca osoba navrhne (Vášmu) dieťaťu mladšiemu ako 15 rokov osobné stretnutie a to v úmysle spáchať na ňom trestný čin sexuálneho zneužívania alebo trestný čin výroby detskej pornografie.

Pre lepšiu predstavu uvádzame výňatok z rozhodnutia Okresného súdu Komárno z roku 2021, sp. zn. 2T/57/2020, v ktorom bol obvinený uznaný za vinného z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201a Trestného zákona a to konaním, ktorým: „(…) dňa 7. decembra 2019 v čase od 14.33 hod. do 16.40 hod. v mieste svojho trvalého bydliska na adrese G. C., I. cesta č. XX/X, prostredníctvom svojho mobilného telefónu zn. R. využívajúc internetovú aplikáciu Messenger napísal poškodenej mal. D..,nar. X. N.. XXXX, aby sa spolu stretli, a toto stretnutie jej navrhol s tým, že s ňou chce vykonať súlož, pričom mal vedomosť, že poškodená mal. D. v čase ešte nedovŕšila 15 rokov.“

Na citovanom rozhodnutí vidíme, že nato, aby konanie adresujúcej osoby bolo trestné, postačuje už samotný návrh na stretnutie a to bez ohľadu na to, či k tomuto stretnutiu aj nakoniec príde. Len pre zaujímavosť, tento páchateľ bol za uvedené kontaktovanie dieťaťa odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom.

Páchateľom tohto trestného činu však nemôže byť dieťa. Inými slovami, páchateľom môže byť iba osoba, ktorá už dovŕšila 18 rokov.

Trestný zákon síce nepoužíva pojem kybergrooming, ale jeho podstatu práve vystihuje už citované ustanovenie § 201a Trestného zákona. Tento pojem označuje také správanie osoby, ktoré má v dieťati vyvolať falošnú dôveru s cieľom pohnúť ho k osobnému stretnutiu. Výsledkom osobného stretnutia môže byť páchanie rôznych trestných činov na dieťati, ako napr. trestného činu sexuálneho zneužívania či trestných činov súvisiacich s výrobou, rozširovaním alebo prechovávaním detskej pornografie. Najčastejším cieľom kybergroomingu je však sexuálne zneužitie dieťaťa.

V súčasnom svete, ktorý je zahltený internetom a digitálnymi technológiami, naberá sexuálne zneužívanie detí nový rozmer. Preto je potrebné ešte viac ako v minulosti sa zaoberať týmto problémom a chrániť (Vaše) deti aj v online priestore.

Ak ste našli dieťaťu obdobné správy a neviete ako máte ďalej postupovať, pokojne kontaktujte našu kanceláriu, ktorá Vám aj v tejto neľahkej situácii poskytne pomoc a pomôže Vám s prípravou trestného oznámenia, príp. právnym zastupovaním v trestnom konaní.

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze a možnosť liberácie

KADUC & PARTNERS

Ako sa hovorí „Čert nikdy nespí“ a úraz sa môže stať kdekoľvek. Niekedy sa nevyhne tejto nepríjemnej skúsenosti ani ten najzodpovednejší a najobozretnejší zamestnávateľ.

Napriek tomu, že situácia, pri ktorej sa stane pracovný úraz, je nepríjemná pre obe strany – zamestnanec, ale aj zamestnávateľ, niekedy je potrebné pozrieť sa na vec objektívne a posúdiť, v dôsledku akého konania sa úraz stal. Bolo to skutočne pochybením zamestnávateľa kvôli zanedbaniu povinností súvisiacich so zabezpečovaním bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo zamestnanec nekonal tak, ako mal a ako bol poučený? V dnešnom príspevku sa pozrieme na zodpovednosť za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze z pohľadu zamestnávateľa, ako aj z pohľadu jeho možnej liberácie, resp. zbavenia sa tejto zodpovednosti.

Zodpovednosť za škodu pri pracovnom úraze

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania je upravená v ustanovení § 195 a nasl. Zákonníka práce. Predtým, ako budeme hovoriť o možnosti liberácie, je potrebné definovať čo je pracovný úraz.

Pracovný úraz je poškodenie zdravia zamestnanca, ktoré nastane pri plnení pracovných povinností alebo v priamej súvislosti s ním, avšak nezávisí od vôle zamestnanca. Takéto poškodenie zdravia vzniká náhlym, násilným a krátkodobým pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré môžu mať rôzny charakter, najčastejšie sa však bude jednať o vplyvy mechanické, chemické, duševné, prípadne aj vplyvy a následky prírodných udalostí.

Ďalšou podstatnou informáciou vzťahujúcou sa na zodpovednosť zamestnávateľa za škodu je charakter tejto zodpovednosti, a teda jedná sa o tzv. objektívnu zodpovednosť inak aj zodpovednosť za výsledok – škodovú udalosť. Podstatou objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa je, že zamestnávateľ dodržal všetky povinnosti vyplývajúcemu zo všetkých (všeobecných aj osobitných) predpisov zaisťujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Kladiete si otázku, že ako sa teda tejto prísnej a striktnej zodpovednosti môžete zbaviť? Odpoveď je liberácia.

Liberácia – zbavenie sa zodpovednosti

Liberácia je spôsob zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, a to za zákonom predpísaných podmienok upravených v ustanovení § 196 Zákonníka práce, pričom Zákonník práce predpokladá dve možnosti, a to úplnú liberáciu alebo čiastočnú liberáciu.

Na to, aby sa zamestnávateľ zbavil zodpovednosti úplne musí preukázať, že jedinou príčinou vzniku škody bolo to, že zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy (všeobecné aj osobitné) alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a to aj napriek tomu, že s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, ich znalosť a dodržiavanie boli neustále vyžadované a kontrolované. Ďalším predpokladom, kedy sa zamestnávateľ môže liberovať je, ak preukáže ako jedinú príčinu vzniku škody, že škodu si spôsobil zamestnanec, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, pričom zamestnávateľ vzniku škodu nemohol nijak zabrániť.

Úplná liberácia zamestnávateľa

Úplná liberácia zamestnávateľa sa stala predmetom rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, a tak Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 15/2008 uviedol: „Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že jedným z predpokladov pre úplné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom je zabezpečenie znalosti právnych predpisov alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, sústavné vyžadovanie ich dodržiavania a ich sústavná kontrola. Aj keď oboznamovanie, dodržiavanie a kontrolu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zabezpečuje zamestnávateľ, Zákonník práce a ani iný právny predpis nevylučuje, aby boli tieto povinnosti úplne alebo čiastočne vykonávané aj iným subjektom, ktorý má oprávnenie na výkon takejto činnosti. V konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má žalovaný zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovalo a kontrolovalo a že porušenie týchto predpisov bolo jedinou príčinou škody.

Čiastočná liberácia zamestnávateľa

Pre prípad čiastočnej liberácie zamestnávateľa- čiastočné zbavenie sa zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri pracovnom úraze, je potrebné, aby zamestnávateľ preukázal, že zamestnanec, porušil svojím zavinením právne prepisy (všeobecné aj osobitné) alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci o nich bol riadne a preukázateľne oboznámený, pričom toto zavinené porušenie je jednou z príčin škody. Liberačným dôvodom je aj skutočnosť, ak zamestnávateľ preukáže, že jednou z príčin škody bolo to, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok. Ako posledný liberačný dôvod je preukázanie, že zamestnancovi vznikla škoda, keďže si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa, a síce právne predpisy (všeobecné ani osobitné) alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnanec neporušil, ale počas výkonu pracovnej činnosti konal ľahkomyseľne, pričom s prihliadnutím na svoju kvalifikáciu a skúsenosti si musel byť vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

Obdobne ako úplná liberácia zamestnávateľa sa predmetom rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít stala aj možnosť čiastočnej liberácie zamestnávateľa čo konštatoval v rozsudku vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 20/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky nasledovne: „Na doplnenie považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať na to, že v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Pritom predpokladom čiastočného zbavenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch v zmysle ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce je zavinené porušenie predpisov alebo pokynov k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci postihnutým pracovníkom. Predpisom alebo pokynom k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci môže byť len predpis alebo konkrétny pokyn, ktorý upravuje určitý spôsob konania alebo určitý spôsob konania zakazuje. Porušenie predpisov alebo pokynov všeobecného charakteru nemôže mať za následok právne účinky, uvedené v ustanovení § 196 ods. 2 písm. a/Zákonníka práce.

Bez ohľadu na to či sa zamestnávateľ bude chcieť liberovať úplne alebo čiastočne, tieto skutočnosti budú prejednávané v rámci tzv. konania o spore s ochranou slabšej strany, a teda individuálne pracovnoprávne spory, na ktoré bude aplikovaná procesná úprava v zmysle ustanovenia § 316 a nasl. Civilného sporového poriadku. Individuálne pracovnoprávne spory sa vyznačujú tým, že zamestnanec je v pozícii slabšej strany, a teda mu je zo strany súdu poskytovaná vyššia miera ochrany, ktorá sa prejavuje napr. poučením zamestnanca o jeho procesných právach a povinnostiach nad rámce všeobecnej poučovacej povinnosti. Dôkazné bremeno v tomto konaní nesie zamestnávateľ.

Na záver si Vám dovolíme zdôrazniť, aby ste sa snažili vynaložiť všetko úsilie na predchádzanie vzniku pracovných úrazov, pokiaľ k tomu však dôjde, neopomeňte zachovať všetky povinnosti s tým spájané, akými sú obzvlášť bezodkladné oznámenie pracovného úrazu príslušnému inšpektorátu práce, prijatie vhodných opatrení za účelom predídeniu ďalšieho pracovného úrazu, zachovanie stavu pracoviska – miesta vzniku pracovného úrazu až do príchodu príslušných vyšetrujúcich orgánov, zistenie všetky okolností vzniku pracovného úrazu, spísanie záznamu o registrovanom pracovnom úraze a tento odoslať príslušnému inšpektorátu práce.

V prípade ak si so situáciou týkajúcou sa pracovného úrazu či už z pozície zamestnanca alebo zamestnávateľa neviete poradiť, neváhajte sa obrátiť na kvalifikovaný tím advokátov a právnikov našej advokátskej kancelárie, ktorí sa pokúsia nájsť vhodné riešenie Vášho problému.

Záložné právo – pluralita, výkon a zánik (IV. časť)

KADUC & PARTNERS

Viac dielny príspevok zaoberajúci sa témou záložného práva ukončíme poslednou časťou IV., obsah ktorej zameriame na vysvetlenie pojmu pluralita záložných veriteľov, ako aj výkon záložného práva a zánik záložného práva.

Výkon záložného práva

Ustanovenia § 151j a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „OZ“) upravujúci postup výkonu záložného práva. Záložný veriteľ, ktorého záložným právom zabezpečená splatná pohľadávka nebola uspokojená včas a riadne, je oprávnený pristúpiť k výkonu záložného práva, a teda realizovať uhradzovaciu funkciu záložného práva tak ako mu to vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 OZ: „Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona,3e) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.“.

Moment, kedy záložnému veriteľovi vzniká právo na výkon záložného práva upravuje aj Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 616/2005: „Právo (nárok) na uspokojenie zo zálohu vzniká dňom, keď je záložný veriteľ podľa hmotného práva oprávnený požadovať, aby zabezpečená pohľadávka bola uhradená z výťažku získaného speňažením zálohu. Taký okamih nastáva vtedy, ak dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas nesplnil. V prípade, ak dlžník neplatí dohodnuté splátky úveru alebo inak podstatne poruší povinnosti z úverovej zmluvy a záložný veriteľ má preto právo odstúpiť od zmluvy, prípade zmluvu (poskytnutie úveru) vypovedať, nie je pre vznik práva (nároku) na uspokojenie zo zálohu významné, kedy záložný veriteľ mohol (najskôr) od zmluvy odstúpiť alebo zmluvu (poskytnutie úveru) vypovedať a súčasne požadovať okamžité vrátenie úveru, ale to, či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a či, prípadne kedy ho skutočne využil.

Spôsob výkonu záložného práva

Spôsob výkonu záložného práva je možný buď formou predaja zálohu v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o dobrovoľných dražbách“) alebo spôsobom určeným v záložnej zmluve uzatvorenej medzi záložným veriteľom a záložcom, prípadne predajom zálohu v zmysle zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“).

Pokiaľ sa záložný veriteľ rozhodne pristúpiť k výkonu záložného práva zabezpečujúceho jeho splatnú, včas a riadne neuspokojenú pohľadávku  vzniká mu v zmysle ustanovenia § 151l ods. 1 OZ povinnosť písomne oznámiť záložcovi túto skutočnosť, resp. aj príslušnému registru záložných práv: „Začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri záložných práv aj zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu.“ Právne účinky písomného oznámenia sú (i) začatie plynutia ochrannej lehoty 30 dní v zmysle ustanovenia § 151m ods. 1 OZ, (ii) strata dispozičného oprávnenia záložcu k zálohu, (iii) informačná funkcia pre tretie strany v prípade ak sa jedná o registrované záložné právo. Záložný veriteľ je povinný podať návrh na registráciu začatia výkonu záložného práva Notárskemu centrálnemu registru záložných práv.

Pluralita veriteľov a výkon záložného práva

Ustanovenie § 151ma OZ podrobne upravuje tzv. pluralitu veriteľov, resp. situáciu, kedy na zálohu vzniklo viacero záložných práv viacerých záložných veriteľov. Táto situácia najmä v rovine výkonu záložného práva je regulovaná zásadou priority, resp. určujúce je poradie záložných veriteľov – záložný veriteľ so skorším poradím má lepšie postavenie ako záložný veriteľ s neskorším poradím. Uvedená právna úprava vychádza z predpokladu, že nie je možné uskutočniť výkon záložného práva k jednému zálohu viacerými veriteľmi, práve preto záložný veriteľ so skorším poradím má právo na uspokojenie svojej zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu ešte pred záložným veriteľom s neskorším poradím. Pohľadávka záložného veriteľa s neskorším poradím sa uspokojí iba za predpokladu, že zabezpečená pohľadávka skoršieho záložného veriteľa bola uspokojená v celom rozsahu. Práve s týmto úzko súvisí registrácia záložného práva v príslušnom registri záložných práv, ktorej sa bližšie venujeme v článku Záložné právo – II. časť. Pluralitou záložných veriteľov sa zaoberá aj judikatúra súdov Slovenskej republiky v Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR/1/2020: „Pre následky plurality záložných práv viaznucich na zálohu v súvislosti s realizáciou záložného práva je základným ustanovením § 151ma OZ, ktoré jednoznačne upravuje základnú zásadu realizácie záložného práva, v zmysle ktorej sa pri výkone záložného práva prednostným záložným veriteľom záloh vždy prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Subjekt, ktorý na dobrovoľnej dražbe nadobudne vydraženú nehnuteľnosť, nadobúda ju nezaťaženú záložnými právami tých záložných veriteľov, ktorí nasledovali v poradí za záložným veriteľom, ktorý dobrovoľnú dražbu realizuje.

V rámci výkonu záložného práva nie je možné vychádzať striktne iba zo zásady priority v prípade plurality záložných veriteľov, je nutné prihliadnuť aj na splatnosť zabezpečovanej pohľadávky, ako na základný predpoklad výkonu záložného práva. Zásada priority je významná pri rozdeľovaní výťažku z predaja zálohu –  prvá sa uspokojí pohľadávka veriteľa vykonávajúceho záložné právo spolu s jej príslušenstvom, a následne sa pristupuje k uspokojovaniu pohľadávok ostatných veriteľov s neskorším poradím. Ak budú uspokojené všetky zabezpečené pohľadávky všetkých veriteľov a z predaja zálohu by zostala časť výťažku, táto sa odovzdá záložcovi, ktorého záloh bol speňažený.

Výnimku zo zásady priority v rámci výkonu záložného práva predstavuje zákonné záložné právo kam zaraďujeme najmä:

  • zákonné záložné práva v zmysle ustanovenia 15 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
  • zákonné záložné právo v zmysle ustanovenia 38 zákona č. 435/2000 Z. z. o námornej plavbe
  • zákonné záložné právo v zmysle ustanovenia 23 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom.

Postavenie zákonného záložného práva

Zákonnému záložnému právu prislúcha prednostné postavenie, a to aj napriek tomu, že uvedené nie je explicitne vyjadrené v príslušných ustanoveniach právnych predpisov. Otázky súvisiace s poradím zákonného záložného práva sú doposiaľ pomerne diskutabilné, avšak ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/147/2018 k tomu zaujala jasné stanovisko: „V súvislosti s existenciou viacerých záložných práv sa javí byť problematické poradie záložných práv najmä v prípade, ak jedným z nich je práve zákonné záložné právo. V prípade zákonného záložného práva platí, že na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku, v § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. zákonodarca nerozlišuje medzi zriadením a vznikom záložného práva, používa iba pojem „vznik záložného práva“, z čoho možno usudzovať, že sa zriaďuje a vzniká nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu a k nebytovému priestoru v bytovom dome. Nemožno však opomenúť akcesorický vzťah záložného práva (aj zákonného) k záväzku samému, v dôsledku ktorého vznik záložného práva je svojím spôsobom podmienený existenciou určitej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Preto aj v prípade zákonného záložného práva treba konštatovať, že jeho vznik je podmienený až vznikom pohľadávky, pričom do tohto času má jeho evidencia v príslušnom registri (kataster nehnuteľností) predovšetkým informačný charakter. To znamená, že ak pohľadávka ďalšieho záložného veriteľa zapísaného v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva ako prvého (jediného) v poradí, nie je riadne a včas splnená, môže si uplatniť svoje práva vyplývajúce zo záložného práva bez obmedzení (§ 151ma OZ). Záložnému veriteľovi zákonného záložného práva však právna úprava poskytuje tzv. prednostné postavenie, ktoré mu nezanikne ani v prípade, ak sa v poradí neskôr zapísané záložné práva v príslušnom registri medzičasom vykonajú.

Po vykonaní záložného práva – speňažení zálohu a uspokojení zabezpečených pohľadávok veriteľov, dochádza k zániku záložného práva vykonávajúceho záložného veriteľa, ako aj všetkých veriteľov s neskorším poradím, ak ich zabezpečená pohľadávka bola uspokojená.

Všetky články o záložnom práve nájdete v článkoch – záložné právo.

Veríme, že nielen článok Záložné právo – IV. časť, ale aj celý viac dielny príspevok zameraný na najčastejšie otázky súvisiace so záložným právom bol prínosným, pokiaľ by ste mali záujem o pomoc s otázkami týkajúcimi sa záložného práva, ale aj s inými právnymi otázkami, neváhajte sa obrátiť na našu advokátsku kanceláriu KADUC & PARTNERS a tím advokátov a právnikov.

1 2 3 4